Autor je talianista a vysokoškolský pedagóg
Taliansko po druhej svetovej vojne opantala kresťanská demokracia, čo bolo vzhľadom na konzervatívny charakter krajiny prirodzené.
Obyvatelia Apeninského polostrova – vari s výnimkou obdobia tzv. historického kompromisu Alda Mora či vlády Bettina Craxiho, počas ktorej sa Taliansko stalo piatou najvyspelejšou ekonomikou sveta – stranícke záležitosti prakticky neriešili.
Vražda Alda Mora, teror Červených brigád, netransparentná politika niekoľkonásobného kresťanskodemokratického premiéra Giulia Andreottiho, útek ľavičiara Bettina Craxiho, prenikanie mafie do hospodárskych a politických štruktúr štátu (korunované zavraždením sudcov Borsellina a Falconeho) však ľudí naštartovali natoľko, že si povedali dosť.
Keď sa zistilo, že do aféry Tangentopoli bolo namočených 54 poslancov kresťanskej demokracie, 42 socialistov a 17 predstaviteľov rôznych ďalších menších strán, bolo jasné, že niečo sa musí stať. A stalo sa...
Berlusconi prichádza
Situáciu s krízou politických strán totiž využil mediálny magnát a veľkopodnikateľ Silvio Berlusconi, ktorý sa v politike dovtedy neangažoval, a v priebehu dvoch mesiacov masívnou kampaňou ľudí obalamutil natoľko, že so stranou Forza Italia vyhral voľby.
