Udalosť týždňa
Brexit. Krok sun krok, schválenie rozvodového „kompaktu“ (to je teraz módne slovo) 27 členskými štátmi je veľký úspech toľko hanenej Mayovej. Darmo fanúšikovské tábory, neschopné základného nadhľadu, vymýšľajú titulky ako „Únia uspela, Británia nemá koláč z brexitu“.
To, čo má a čo nemá Británia – a Únia – sa ešte len uvidí, keďže dohoda len pootvorila dvere k rokovaniam o budúcom nastavení vzťahov. Teda za predpokladu, že premiérka zvládne ešte ťažší kus cesty, a to doma vo Westministeri.
V protirečení k nízkym šanciam, ktoré sa jej dávajú, je práve doterajší Mayovej obrovský slalom, keď po katastrofálnej chybe s predčasnými voľbami vyťahuje „svoj“ brexit z hrobu fakticky každý deň. Kritici, aj z radov tvrdých brexiterov, aj priaznivcov nového referenda, majú určite veľa pravdy. Nech však ukážu nástrel („draft“), ktorý sa bude páčiť každému. To nejde, to je nezmysel.
Udalosť II
Kerčský konflikt. Putin na straty z dôchodkovej reformy objavil ideálnu záplatu. Riziko nepodstupuje veľké. Trúfalosť medzinárodného práva dovolávajúceho sa Západu končí sankciami, ktoré síce Rusov bolia – a ako! –, ale na ďalekonosné penalizácie iránskeho typu á la Trump niet ani pomyslenia.
Aj keď sa podkarpatský región štatáriu vyhol, Porošenkovo stanné právo je už závanom vojny až k slovenskej hranici. Pred desiatimi rokmi na tomto mieste stálo, že s ruskými tankami v Užhorode už bude neskoro, otázka je, či dosť skoro môže prísť ešte výnimočný stav v Čope.
Dymové signály Putina, že sa vojny nebojí, sa nesmú preceňovať, keďže nemôže so Západom ekonomicky súťažiť. Rozpaky a váhavosť na príjme však diskvalifikujú Západ, ktorý sa musí naučiť netočiť piruety bez zásad a tvrdosti zvlášť v situácii, keď strategicky chce Kremeľ urobiť z Azovského mora ruské.
Udalosť SR
Lajčákiáda. Zbor populistov natretých kmeňovo-etnickými farbami diktuje bez tušenia o obsahu textu diskusiu o migračnom kompakte s absolútne kretenoidnými argumentáciami. (Napríklad, pakt nie je záväzný právne, ale politicky. Hahaha.)
