Okolnosti a spôsob, akými upadol do nemilosti Miroslav Lajčák, nesú svojský odkaz slovenskej verejnosti. Hovorí, že môžete byť nosení na rukách, chválení a glorifikovaní až po nebo hviezdne, avšak na stranícke záujmy nikomu siahať nebudete.
Lajčák, netušiac, čoho sa dopúšťa, narušil koalično-opozičný konsenzus, že Marrákeš je zrada na národe. Hoci sa svoju sprvu nekompromisnú pozíciu snaží zmierňovať, je zrejmé, že odkopnutie paktu by prežil v kresle ministra iba za cenu vlastného zosmiešnenia a poníženia. Variácie na motíve vzťahu štúdia v Moskve a kvalitou chrbtice nebudú mať konca.
To si dosť neuvedomujú Fico a Bugár. Výzvami, aký je Lajčák pre vládu „strategický“ (Fico) respektíve „jeho odchod spochybní zahraničnú politiku“ (Bugár), sa snažia vliezť mu pod kožu. Akoby ministra až presviedčali, že v dnešných časoch zase chrbtica až takú rolu nehrá...
“Odkopnutie paktu by v kresle ministra prežil iba za cenu vlastného zosmiešnenia a poníženia.
„
