Vládni činitelia, ktorí to navrhli, aj poslanci, čo to schválili, sú ohlasom svojho „diela“ prekvapení. Pani ministerka Schmögnerová napríklad povedala, že „pre 90 percent ľudí podanie priznania nie je problém“, pretože nemajú taký nárast majetku, aby ho museli priznávať, takže podajú „len vyhlásenie na jednom formulári“. Pre 90 percent ľudí je však problém práve to, že musia pod sankciou pokuty podávať „len vyhlásenie“. Majetkové pomery väčšiny z nich sú také, že povinnosť nahlásiť nemajetnosť musia považovať za provokáciu. Samotný režim pokuty je hrozbou iba pre tých, čo bohatstvom neoplývajú. Pre nich je totiž pokuta 2000 Sk nezanedbateľnou sumou, kým pre osoby, ktoré od septembra 1999 nakradli milióny, je to komická položka. Zákon, ktorý mal zabezpečiť, aby sa k majetku priznali osoby, ktoré ho naozaj nadobudli, v skutočnosti zaručí iba to, že 90 percent ľudí tohto štátu vynaloží svoj čas a energiu na zbytočné, nikomu a ničomu nepotrebné vyhlásenie.
Hnev ľudu je o to väčší, že štát, ktorý ho núti, aby robil zbytočnosti, nedokáže k ničomu donútiť osoby, ktoré nadobudli majetok nevysvetliteľným spôsobom. Šéf daňového riaditeľstva totiž priznal, že nielen majiteľ Elektry či vlastník španielskych víl aj masa ďalších zbohatlíkov „predložila doklady, že prírastky ich majetku sú z úverov našich alebo zahraničných ústavov, prípadne z pôžičiek od fyzických alebo právnických osôb z tuzemska alebo zo zahraničia“. Ak je na Slovensku možné legalizovať nárast majetku „dokladom“, že je z pôžičky, potom hra na majetkové priznania a dodaňovanie je úplne smiešna. Neodpustiteľné je, že úrady do nej zaťahujú aj 90 percent ľudí, ktorí na podobné hry nemajú čas ani náladu.
