Autor je poradcom europoslankyne Anny Záborskej. Článok vyjadruje súkromný názor autora.
Uznesenie parlamentu ku Globálnemu paktu o bezpečnej, riadenej a legálnej migrácii je legitímnym prejavom názoru parlamentu. Ústava dáva parlamentu právo „rokovať o základných otázkach vnútornej, medzinárodnej, hospodárskej, sociálnej a inej politiky“ a ak sa poslanci rozhodnú prijať uznesenie, nuž, v poriadku.
Toto stanovisko nikoho k ničomu nezaväzuje – súhlas parlamentu je potrebný len pri medzinárodných zmluvách, ktorou globálny pakt nie je. Ak sa vláda napriek tomu rozhodla žiadosť parlamentu rešpektovať, je to opäť celkom normálna vec.
Teda – bola by, pokiaľ by platilo, že ten, kto o nejakom dokumente diskutuje, si ho najprv prečíta a pochopí, čo je v ňom napísané. Pokiaľ by aktéri nečerpali svoje „argumenty“ z konšpiračných stránok a neopierali postoje o geopolitické úvahy z pohostinstva štvrtej cenovej.
Surrealizmus v parlamente
Lenže čerpali a opierali. Výsledok je až surreálny – na prijaté uznesenie zákonodarného zboru už len stačí rukou dopísať „Toto nie je stanovisko parlamentu“ a po zarámovaní vystaviť hneď vedľa slávneho obrazu fajky od Reného Magritta.
Predovšetkým dokument, na ktorý sa uznesenie parlamentu odvoláva, nie je totožný s dokumentom, ktorý na oficiálnej stránke zverejnilo ministerstvo zahraničných vecí. V parlamentnej verzii ide o „globálny pakt“, v ministerskej je to „globálny rámec“. Rozdielov je viac a väčšina z nich má štylistickú povahu, otázka však znie: čo je to za štát, v ktorom zákonodarná moc prerokováva inú verziu dokumentu, než je tá, ktorú komunikuje moc výkonná?
Uznesenie Národnej rady má dve časti. Prvú tvoria konštatovania (akési premisy), druhú závery. Býva zvykom, že závery, v tomto prípade požiadavky na vládu, vyplývajú zo stavu, ktorý je popísaný formou konštatovaní. V našom parlamente však tento zvyk asi nie je železnou košeľou, nezväzuje, ba práve naopak: dáva zástupcom priestor voľne sa nadýchnuť.
