Na jednej banskoštiavnickej ulici nás vyčkáva starší muž. Bez paličky a s takmer mladíckou nedočkavosťou. Obzrie si redakčné auto a povie: "Ja chodím ladou, tá je na naše cesty najlepšia, ale do Bratislavy by som si už asi netrúfol." Zrazu si spomenie a prehodí: "Á, novinári, vy ste teraz na indexe. Počul som, že vzali akreditáciu tým štyrom." A potom nás rezkým krokom a ráznymi gestami uvedie do svojho príbytku. Naším hostiteľom je kňaz, banskoštiavnický veľprepošt, Emanuel Schubert. Po tomto svete už chodí takmer 94 rokov.
"Sám neviem, čím to je, že sa tak držím," povie úprimne vo svojom bytíku, kde človek nemá pocit, že tu býva starý človek. Rozložené knihy, noviny, pracovná atmosféra. Ale v útulnej neveľkej obývačke starožitný nábytok, elegancia a v každom predmete akási ušľachtilosť. Dôstojný pán pozorne počúva, prívetivo sa usmieva, štedro ponúka a zaujímavo rozpráva. Staroba ho neobrala ani o zdravie, neubrala mu na bystrosti, na vnímavosti a najmä mu nevzala záujem o všetko, čo sa okolo deje. Emanuel Schubert je stále aktívnym kňazom, svätú omšu slúži ráno i večer. "V kostole som už o pol siedmej, vyspovedám veriacich, o pol ôsmej slúžim omšu. Niekedy v nedeľu odslúžim aj štyri sväté omše. Oficiálne to nie je povolené, ale Banská Štiavnica má výnimku, lebo máme málo kňazov. Je tu viacero kostolov, okrem toho chodíme slúžiť do penziónov, do nemocníc." Profesor Považan, ktorý je domácim dôstojného pána, prezradí, že veľprepošt svojou vitalitou strčí do vrecka aj omnoho mladších kňazov. Stále má svojich verných poslucháčov, ktorí vyhľadávajú práve jeho kázne. "Mám takú jednu vlastnosť - nerád kážem o tom istom, o čom som už hovoril. A dalo by sa neraz iba zopakovať to, čo som už povedal v inej obci či v inom kostole, ale zo zásady to nerobím."
Emanuel Schubert je vlastne Američan. Narodil sa svojim rodičom v Pensylvánii, kam odišli z Liptovskej Osady za prácou. Vďaka tomu sa mohol ľahko stať občanom USA. Po vojne mohol odísť do krajiny neobmedzených možností. Zostal v krajine, kde kňazi mali možnosti až príliš obmedzené. "V tom období utiekli mnohí kňazi. Ale keby odišli všetci, kto by tu zostal?" Emanuel Schubert prežil 44 rokov v kremnickej farnosti. Kremnica je jeho srdcová záležitosť. O to viac ho dojalo, že na oslavy jeho deväťdesiatky prišiel z Kremnice celý autobus gratulantov.
Dôstojný pán priam labužnícky vdýchne kávovú arómu. Káve ani poháriku vína sa nevyhýba. Drobné radosti života mu nie sú cudzie. Ale potom si zrazu posťažuje: "Keď som ja chodil do seminára, na raňajky bola zahustená polievka, v nedeľu kapusta. Dnes majú chlapci v seminári ráno kávu, čaj, kakao, čo si len zmyslia... Neviem, či je to dobre, či by nemalo byť aj tam viac skromnosti." Ale dôstojný pán Schubert nie je žiadny askét. Pochváli dobre vypečený rožok, ocení lahodnú chuť vína i gruzínskeho koňaku. A v pamäti sa vynorí obrázok z prvej republiky: "Hm, to boli časy! Vybral som sa do Karlsbadu, zašiel do hotela Pupp, objednal si čaj alebo kávu, popočúval hudbu, porozprával so známymi. Káva stála v Puppe desať korún, to boli veľké peniaze, ja som zarábal 600 korún, prilepšoval som si vyučovaním. Ale vtedy človek cítil takú slobodu, voľnosť, cestovali sme... Aj vtedy sa v novinách tak hádali, naťahovali, ako teraz, pamätám si v A-zet bol raz taký titulok Biskupi lžou jako když tiskne!" Dôstojný pán sa zasmeje, presne si vybaví, čo sa v tom článku písalo, kto bol autorom toho výroku - a vôbec sa nepohoršuje. Má rád, keď spoločenský život nie je zatuchnutou stojatou vodou, keď sa v ňom iskrí, perlí. "Juriga - to bol rečník! To bola vždy veľká šou, keď si on vzal slovo! Aj Hlinka bol rečník, ale aj demagóg! Mal sa spojiť so Šrámkom, to bola základná chyba, že sa hlinkovci nespojili so šrámkovcami. Keby sa dali dokopy, mali by najviac hlasov a celý vývoj sa mohol uberať inak. Dnes by sme tu mali inak vychované generácie. Ale hlinkovci trvali na tom, že sú čosi zvlášne, iné ako Česi, šrámkovci zdôrazňovali, že sú čechoslováci. Na tom všetko padlo!"
Dôstojný pán spomína na udalosti prvej republiky, akoby to všetko bolo včera. Mimochodom spomenie meno Masaryka. Potom sa k nemu opäť vráti. "To bola zaujímavá osobnosť..." zamyslí sa a vidno, že nad Masarykom Emanuel Schubert veľa rozmýšľal. Má ho prečítaného, naštudovaného. "V jednej svojej knihe napísal: Ježiš, a nie Cézar! To bolo veľké slovo. Ale keď s ním Čapek polemizoval a pýtal sa ho, prečo teda nechodí do kostola, povedal: Mne nikto nebude rozkazovať! Toto nepripúšťal, ale kresťanom bol, mal kresťanské základy z rodiny, veď pochádzal z Moravy, a Morava, to je iný svet."
Počas slovenského štátu bol Emanuel Schubert starostom Prievidze. "Vtedy bolo viacero kňazov starostami. Ale to bola skôr čestná funkcia, chod mesta riadili úradníci, ja som sa do toho veľmi nemiešal, len keď prišli významnejšie návštevy, alebo keď sa schvaľoval rozpočet." Využil svoje právomoci a na cirkevných pozemkoch dal postaviť domčeky pre chudobných. To aj komunistov zaskočilo, keď po vojne preverovali jeho pôsobenie v Prievidzi. Nedostatok sociálneho cítenia mu nemohli vyčítať, napriek tomu sa po vojne ocitol vo väzení. "To bola vtedy taká móda zatvárať kňazov," odpovie vyhýbavo na otázku, z čoho ho vinili. "Ale nemali sme sa tam zle, strážcovia nám nosili toľko jedla, že sme to nevládali zjesť. Ja na to celkom rád spomínam." Do Prievidze sa mu už nechcelo vrátiť, už sa tam necítil dobre. Druhú polovicu štyridsiatych rokov považuje za najťažšiu. Nechce ju spomínať, preskakuje to obdobie, akoby ho ani nebolo. Emanuel Schubert je človek, ktorý zdôrazňuje pozitívne hodnoty. (Možno práve v tom spočíva tajomstvo jeho vitality a zdravia.) Aj na totalite sa snaží vidieť najmä to, čo bolo dobré. "Musí sa uznať, že po sociálnej stránke sa ľudia nemali zle. Mali zadarmo byty, stavali sa domy - dnes je to ťažké. Bol za mnou mladý človek, zúfalý, že nemá byt, nemá peniaze naň... To za komunistov nebolo. Aj Svätý otec povedal, že nemožno všetko negovať, musíme uznať, čo bolo za tých štyridsať rokov dobré."