zovaného klamstva" a vydali príkaz, aby neboli do budovy vlády vpustení. I keď táto kauza je len zrnkom v piesku, ktorý vrhá vládna garnitúra do záležitostí ako sloboda prejavu, šírenie informácií i tlače, reakciu medzi kontrolovaným a kontrolórom, i keď je vedľajším, nie hlavným problémom vzťahu medzi mocou a občanmi, nemožno nechať bez povšimnutia súzvuk medzi ňou a druhou z dvoch slovenských novinárskych organizácií.
Aj vysvetlenie Füleho poukazuje na absurdnosť celej situácie - syndikát vedie "spor" so svojimi členmi a uzatvára pochybné dohody s úradníkmi "v záujme upokojenia situácie". Dva príklady. Ak Füle tvrdí, že tlačový odbor vlády "zrušil pozastavenie akreditácií", zostáva záhadou, prečo je v dohode uvedené, že "na ďalšej spolupráci" sa úrad vlády "dohodne so zamestnávateľmi" dotknutých redaktorov. Takže nezrušil, ale iba možno zruší. Predseda syndikátu uvádza, že denník SME akceptoval udeľovanie akreditácií vtedy, keď o ne požiadal a akceptuje aj akreditácie NR SR. Je to omyl - nie denník, ale úrad vlády a NR SR požiadali redakciu, aby oznámila mená redaktorov, ktorí sú poverení zabezpečovať spravodajstvo z oboch inštitúcií. Aj preto chápeme akreditácie iba ako formálnu záležitosť. Ostatné zhrňme - syndikát dohodol, že o akreditácie netreba žiadať, že akreditovaní novinári budú mať prednostný prístup k vládnym materiálom, a nestotožňuje sa so stanoviskom SME.
