Medializované úvahy podpredsedu SDĽ Petra Weissa o ľavicovo-centristickom bloku nepochybne signalizujú, že doteraz razená koncepcia samostatnej ľavicovej politiky prestáva byť v radoch SDĽ bezvýhradne prijímaná. Spomínané dva pojmy nemusia síce byť nevyhnutne v rozpore, avšak pri spôsobe, akým SDĽ doteraz chápala svoju samostatnosť, sa evidentne dostávajú do protirečenia. Ak niekto rovnako ako predseda SDĽ Jozef Migaš zastáva názor, že samostatná ľavicová politika sa osvedčila a SDĽ k nej nemá inú alternatívu, tak sa zrejme nebude utiekať k úvahám o ľavicovo-centrististickom bloku. A naopak - ak niekto rovnako ako P. Weiss nahlas uvažuje o ľavicovo-centristickom bloku, tak zrejme nepovažuje samostatnú ľavicovú politiku za stopercentne úspešnú.
Úvahy o možnosti vytvorenia ľavicovo-centristického bloku v prípade presadenia väčšinového volebného systému sú prejavom realistickejšieho pohľadu SDĽ na vlastné možnosti. Ešte stále však nie úplne realistického. Ak P. Weiss ako príklad úspešného ľavicovo-centristického bloku uvádza Taliansko, kde takéto zoskupenie vyhralo voľby, tak by nemal zabúdať na odlišnosti talianskej a slovenskej reality. Na Slovensku by totiž ľavicovo-centristický blok v dohľadnej dobe mohol vyhrať voľby iba v prípade, že by sme za centristické považovali "hnutie širokého stredu" a za ľavicovo-centristický blok koalíciu HZDS-SDĽ. To však zrejme bývalý predseda SDĽ nemal na mysli. A prípadné zoskupenie SDĽ, DU, sociálnych demokratov a zelených zasa zatiaľ nemá dosť síl, aby sa vo väčšinovom volebnom systéme postavilo ako rovnocenný súper vládnej koalícii. Tej môže konkurovať iba spojenie síl celej demokratickej opozície. Úvahy na tému ľavicovo-centristického bloku by mohli byť prvým krokom týmto smerom. A len mimochodom - vnútorne silná, sebavedomá strana, ktorá má čo povedať voličom, môže robiť samostatnú politiku v akomkoľvek bloku či koalícii. V izolácii vidí samostatnosť iba ten, kto neverí sám sebe.