"Padne každý, kto dopomôže druhému stať sa mocným," tvrdí N. Machiavelli vo svojom Vladárovi - "biblii" reálnej politiky. Tento výrok sa v histórii naplnil už nespočetne veľakrát. Jeho naplnenie neobišlo ani mladú Slovenskú republiku. Naposledy v stredu večer 4. decembra 1996.
Mnohí ľudia si asi kladú otázku: Pretiekol už konečne pohár tolerovania arogancie moci vládnej koalície? V každom demokratickom štáte by odpoveď znela - áno! Žiaľ, už si pomaly zvykáme, že na Slovensku je všetko inak. Poslanci vládnej koalície opäť, ako už mnohokrát predtým, prejavili svoju politickú a právnu pakultúru.
Nebolo to po prvý raz, čo sa niekto na Slovensku pokúsil politicky popraviť nepohodlného poslanca. Zarážajúci je však spôsob, akým sa to v tomto (zatiaľ poslednom) prípade urobilo.
Podľa čl. 73 ods. 2 Ústavy SR "poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi." Toto ustanovenie upravuje tzv. "zákaz imperatívneho mandátu", t. j. že poslanec sa má pri svojej poslaneckej činnosti riadiť výlučne svojím svedomím a presvedčením a nie je viazaný zodpovednosťou svojim voličom ani svojej politickej strane či hnutiu, a teda nemôže byť z ich strany ani sankcionovaný za výkon svojho mandátu. Bossovia vládnej koalície by však iste radi uvítali, keby v poslaneckých laviciach sedeli ľahko ovládateľné automaty bez vlastnej slobodnej vôle. V prípade, že by sa niektorý z automatov pokazil a nehlasoval by podľa ich príkazov, nahradili by ho iným.
Samozrejme, môže nastať situácia, keď sa poslanec rozhodne dobrovoľne svojej funkcie poslanca vzdať. Ústava SR mu to v čl. 81 ods. 1 umožňuje. Problémom je, že ani ústava, ani žiadny vykonávací zákon nestanovujú, akým spôsobom sa tento akt má realizovať.
