Svojím spôsobom je to bizarná situácia. Na ministerstvo školstva prichádza na osobné rokovanie s pani ministerkou Evou Slavkovskou delegácia Iniciatívy študentov vysokých škôl. Najaktívnejším diskutérom je mladý muž hovoriaci po česky. Pani ministerka, popredná členka Slovenskej národnej strany, ho pokojne počúva. Nehovorí s ňou hocikto, ale predseda Komory študentov Akademického senátu Filozofickej fakulty UK Jiří Lukeš. Inak študent sociológie a občan Českej republiky.
Jiřího Lukeša si vlani v máji zvolili študenti Filozofickej fakulty UK v Bratislave za svojho predsedu a zároveň zástupcu v Akademickom senáte fakulty. Počas zasadania senátu sedáva Jiří za vrchstolom bok po boku s predsedom senátu. Za jeho chrbtom visí slovenský znak. Jiřímu to už ani nepríde, za štyri a pol roka si na podobné veci zvykol. Napokon, dobrovoľne si sám kedysi na teplickom gymnáziu napísal do prihlášky na vysokú školu dve univerzity - Karlova univerzita v Prahe, Univerzita Komenského v Bratislave. Odbor sociológia. "Personálna tajomníčka nášho gymnázia sa veľmi čudovala a bol to v jej praxi prvý človek, čo sa hlásil na štúdium na Slovensko. Nik mi neveril, že to myslím vážne, že by som bol ochotný ísť študovať aj na Slovensko. Brali to skôr ako recesiu z mojej strany." Na prijímacie pohovory sa vybral do Prahy i do Bratislavy. V Bratislave sa ocitol po prvý raz a prvýkrát cestoval sám na Slovensko. Z Teplíc do Bratislavy to je 550 kilometrov. Mal plnú hlavu skúšok, preto si na prvé dojmy z Bratislavy nepamätá. A hádam ani sám veľmi neveril tomu, že skončí v Bratislave, a tak sa ani veľmi nesnažil vytvoriť si k Bratislave nejaký vzťah. Na Karlovu univerzitu ho neprijali. Na Komenského univerzitu áno. Do prvého ročníka nastúpil v septembri 1992. V tom čase už slovenský parlament prijal Deklaráciu o zvrchovanosti, Slovensko prijalo vlastnú ústavu a rozpad štátu bol na dohľad. Jiří nastupoval do školy medzi poslednými federálnymi študentami. "Nemal som pochybnosti o tom, či nastúpiť alebo nie. Bral som to ako zaujímavú skúsenosť. A do poslednej chvíle som neveril, že sa federácia rozpadne. Keď sa to odhlasovalo v parlamente, začal som uvažovať, čo ďalej. Zostať, nezostať?"
# # #
Prišiel január 1993 a na hlavu sa mu zosypala kopa nečakaných problémov. Nové peniaze, cestovanie, hranice. Nebolo jasné, kde si má kúpiť lístok a za aké peniaze. Samotní železničiari to presne nevedeli. Doma v Tepliciach nebolo možné zohnať slovenské peniaze, musel si ich ísť vymeniť do Prahy. Po prvom ročníku stratil trpezlivosť a požiadal Karlovu univerzitu o prestup. Ponúkli mu len možnosť opäť absolvovať prijímačky a v prípade, že ho prijmú, opäť nastúpiť do prvého ročníka. Skúsil to, prišiel do Prahy na prijímačky, urobil ich a prijali ho. "Napokon som sa však rozhodol vrátiť do Bratislavy a pokračovať v štúdiu. Moji rodičia dodnes nechápu, prečo som sa predsa len vrátil do Bratislavy. Pýtalo sa ma na to vtedy veľa ľudí, a tak som si pripravil odpoveď, že som už starý, aby som menil svoje korene. Mal som už v Bratislave svoje zázemie, kamarátov, zvykol som si na ľudí z katedry..."
Česká vláda bola ochotná platiť štúdium posledným federálnym študentom, ale keby ešte nejaký český študent zatúžil vzdelávať sa v sociológii práve v Bratislave, musel by si štúdium zaplatiť. Čeština nie je prekážkou. "Nikdy som nemal problém s tým, že by mi niekto zakázal robiť skúšku v češtine alebo že by som nemohol vypracovať seminárnu prácu po česky. Dokonca podľa štatútu Filozofickej fakulty UK aj diplomovú prácu budem môcť odovzdať v českom jazyku." Jiří sa však občas pokúša hovoriť po slovensky. Keď nastupoval na štúdium v Bratislave v septembri 1992, rozhodol sa, že nikdy nebude hovoriť po slovensky, pretože sem prišiel študovať ako český študent. Aj v obchodoch či na ulici používal zásadne češtinu. "Bohužiaľ, po rozdelení štátu sa mi viackrát stalo, že ma v obchode odmietli obslúžiť. V istých nemenovaných potravinách mi odmietli predať chlieb, že vraj je to slovenský chleba a pre Slovákov. V trhovej ekonomike mi to neprekáža, môžem ísť do vedľajšieho obchodu. Ak na tom niekto stráca, tak je to ten obchodník, pretože stratil zákazníka. A keďže som svoj zážitok šíril aj ďalej, stratil ich určite viac. Sú to zbytočné spory a snažil som sa nad ne povzniesť."
Jiří vie, že hlúpi ľudia sa nájdu na Slovensku i v Čechách. Presvedčil sa o tom raz vo vlaku, keď cestoval domov. Po slovenské hranice sedel v kupé so Slovákom a keď sa mu priznal, že je český študent na Slovensku, tak si vypočul komentár typu - prac sa do Prahy a nezaberaj miesto na škole šikovnému Slovákovi. Na českom území si k Jiřímu prisadol do kupé Čech a opäť sa bavili o Jiřího štúdiu. A dostalo sa mu takéhoto odporučenia: táhni na Slovensko, když se s nima bratríčkuješ.
Na diskrimináciu v škole si Jiří sťažovať nemôže. Vďaka dobrým študijným výsledkom a za reprezentáciu fakulty získal v novembri prestížnu Cenu rektora. Je členom Akademického senátu Univerzity Komenského. A najmä - v máji 1995 si ho študenti Filozofickej fakulty UK zvolili za predsedu Komory študentov Akademického senátu FiF UK. V pondelok budú nové voľby - Jiří už nekandiduje. O pár mesiacov sa jeho štúdium končí a aj pobyt v Bratislave. "Napriek tomu, že tu mám mnoho kamarátov, že k mnohým miestam na Slovensku mám vzťah, som jednoznačne rozhodnutý vrátiť sa do Čiech. A žiaľ, aj kvôli politickej situácii na Slovensku je moje rozhodnutie vrátiť sa do Čiech stále pevnejšie." V Čechách sú teraz vychytení študenti, čo sa vracajú zo škôl v Amerike, Austrálii, Nemecku, Jiří dúfa, že niekto prejaví záujem aj o jeho skúsenosti zo štúdia na Slovensku a o jeho znalosti slovenskej reality.
# # #
Jiří Lukeš sa stal známou študentskou osobnosťou najmä v horúcu študentskú jar 1996 - a tomu napomohla novela vysokoškolského zákona. Začiatkom novembra sa stal jedným z duchovným otcov Iniciatívy študentov vysokých škôl, ktorá sa rázne postavila nielen proti novele, ale aj proti postupu pri rozdelení Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove a praktikám MŠ SR, ktoré smerujú k direktívnemu riadeniu vysokých škôl bez dialógu s predstaviteľmi akademickej obce. Iniciatívu založili ľudia, ktorí neboli spokojní s činnosťou Rady študentov vysokých škôl na Slovensku. "Je to občianske združenie a nemá jednoznačný mandát hovoriť za študentov. Rada vydala stanovisko svojho prezídia bez toho, aby sa poradila s valným zhromaždením. Vyhlásili, že sú za novelu vysokoškolského zákona. Keď sa objavilo toto stanovisko, zistili sme, že tu už nie je nikto, kto by za študentov povedal: novela je neprijateľná. Do poslednej chvíle sme robili všetko pre to, aby nebola prijatá. A predsa v parlamente prešla. Najprv vznikol nápad založiť Iniciatívu len ako happening, recesiu a 7. novembra pochovať symbolicky akademické slobody na Námestí slobody v Bratislave." Lenže všetko bolo inak. Z happeningu sa vykľula nakoniec životaschopná skupina študentov, ktorú nemohlo ignorovať ani ministerstvo školstva a dokonca i Eva Slavkovská si sadla so zástupcami iniciatívy za jeden rokovací stôl.