Prvý ruský minister obrany bez uniformy (hoci ju ešte donedávna nosil) počas nedávnej návštevy v bruselskom sídle NATO po prvýkrát verejne vyhlásil, že Moskva považuje štyri stredoeurópske krajiny za nárazníkové pásmo. A preto by podľa predstáv Igora Rodionova do tohto priestoru, ktorý "dobrovoľne" vyprázdnila sovietska armáda po prehre v studenej vojne, nemalo vstúpiť NATO. Nehovoriac už o hrozbách, ktoré vyslovil pre tento prípad na adresu aliancie aj prípadných nových členov, bývalých satelitov Moskvy.
Takéto zostrenie slovníka sa dá intepretovať dvojakým spôsobom. Buď Kremeľ chce pred marcovým summitom Jeľcin - Clinton zvýšiť cenu za tichý súhlas s rozšírením NATO, alebo začína realizovať prípravu obnovenia svojej imperiálnej politiky v Európe. V každom prípade by mali všetci adepti vstupu do atlantického klubu patrične zvýšiť pozornosť aj aktivitu. A to nielen voči a v Moskve, ale predovšetkým voči a v aliancii ako takej, ale i jednotlivých členských krajinách, najmä však tých rozhodujúcich.
Kým v Prahe, Varšave, Budapešti, ale aj Ľubľane či Bukurešti sa priam trhajú v pytačkách, práve najzraniteľnejšia krajina - Slovensko - vysiela také schizofrenické signály, že celá EÚ i NATO majú ťažkosti s ich rozlúštením a vzhľadom na to dávajú ruky od Bratislavy preč. Minimálne dovtedy, pokým sa Slovensko nezbaví podozrenia, že kope v inom drese a jasne nedokáže, o čo mu vlastne ide. Či sa usiluje o priehľadné a rovnaké podmienky pre účasť všetkých subjektov v politike, ako aj ekonomike, kde navyše vstupuje do hry aj záujem zahraničných investorov.
