Oliver Andrásy strháva Slovákom masky. Bez skrytej kamery, otvorene. Ľudia z jeho televíznej relácie Aj múdry schybí oslovia na uliciach našich miest slušne oblečených občanov napríklad otázkou: Koľko ľudí hrá v kvartete? alebo: Akú funkciu zastáva v Národnej rade Slovenskej republiky Ján Ľupták? a dobre sa zabávajúci televízny divák sa dozvie, že v kvartete hrajú dvadsiati a že Ľupták bude akiste niekde vysoko, možno aj vo funkcii predsedu parlamentu alebo tak nejako. Nevedno, do akej miery je IQ opýtaných celonárodnou vzorkou, isté však je, že v minimálne jednom prípade by Andrásyho kosa narazila na kameň. Ak by anketoval jedenásťročného Prešovčana Milanka Žoncu, vznikla by zo zábavnej relácie encyklopedická a politologická polhodinka.
Prešovský Jules Verne
(vedecký výskum)
"Mám doma takú veľkú krabicu. Sú v nej všetky dokumenty, ktoré vlastním. V obálke sú špeciálne politické fejtóny, kresby, pozorovania, vedecké a historické výskumy. Vedecké? Na jednom zázname som vypočítal čas, za aký doletí voda z našej sprchy v prešovskej kúpeľni na Mesiac. To bolo tak: Postavil som sa do vane, odmeral podľa oka jeden meter a pustil som vodu. A povedal som R-R-RAZ. Lebo toľko trvá sekunda. Vyčítal som to z jednej starej ruskej knihy. A viete, čo sa stalo? Za tú jednu sekundu voda zo sprchy preletela ten meter. A keďže je Mesiac od Zeme vzdialený vo všeobecnosti 300 tisíc kilometrov, no ale stáva sa, že niekedy je to aj viac, vyšlo mi, že voda zo sprchy by k nemu letela desať až dvadsať rokov. Je ale fakt, že som nebral do úvahy odpor vzduchu a pôsobenie gravitačnej konštanty našej planéty. A toto všetko som vyrátal ako šesťročný." Z jedenásťročného Milanka Žoncu sa valí vodopád slov, pri ktorých je poslucháč - dospelák odsunutý do pozície štatistu. Žiačikovi druhého ročníka osemročného gymnázia sv. Mikuláša v Prešove odpadla posledná vyučovacia hodina - telocvik, chlapec je z toho trochu skormútený, ale potom mávne rukou. Vie odpúšťať. A tak sedí pri škole a spomína.
Prečo bolo Belgicka viac
a Holandska menej
(historický výskum)
"Mám aj historický výskum. Obkreslil som si mapku Európy po tridsaťročnej vojne, ktorá bola tuším okolo roku 1670, potom som si vzal normálny atlas zo súčasnosti a meraním som skúmal vzdialenosti medzi jednotlivými kartografickými znakmi. Zaujímalo ma postavenie miest, toky riek a hranice štátov. Porovnávaním mapiek som zistil, že Belgicko bolo kedysi väčšie, Holandsko zasa menšie. Zväčšovačky a zmenšovačky záviseli od výsledkov vojen." Milanko to povie ako nič. Veď hej, dnes je to už preňho jasná vec, ale v čase jeho nástupu do prvej triedy základnej školy, keď sa ostatné deti tešili na šlabikár, také čosi ohromovalo. Ešte pred svojím prvým školským zvonením napísal knihu s názvom Kniha o všeličom a aj o varení. "To boli iba také začiatky," mávne rukou a prehodí výhybku.
Bez Slobodnej Európy nezaspí
(politická prípravka)
Práve si spomenul, že na devätnásty júl, kedy bude mať dvanásť rokov, pripadá začiatok Olympijských hier v Atlante. "O dátume olympiády som sa dozvedel zo Slobodnej Európy. Nemôžem bez `slobodky` zaspať, každý večer ju mám zapnutú vedľa postele." Od netradičných večerníčkov už bolo iba na skok k písaniu politických fejtónov.
"Mám ich devätnásť. Ide o fejtóny rôznej veľkosti. Prvý z nich sa volá Kráľovná Viktória a kráľ Miško a v zátvorke stojí (a jeho dvorný odporca Wlado). Niekde som čítal, že vo viktoriánskej ére, teda za vlády Viktórie, rozkvitla v Anglicku demokracia. Tu musím zdôrazniť, že na všetkých fotografiách Ľudovíta Štúra, ktoré som videl, mal vždy pravú ruku vopchatú ako Napoleon medzi gombíkmi na košeli. A tak si hovorím: Čo tam asi hľadá, keď má ruku v košeli? Nechcem tým spochybniť zásluhy Štúra, ale keď som jeho obraz porovnal so sochou Viktórie v Múzeu voskových figurín Madame Tussaud, uvedomil som si, že tá žena, napriek tomu, že nemá ruku nikde zastrčenú a nepôsobí mysliteľsky, jednako položila základy demokracie. Vo fejtóne je Slovensko zobrazené na bežiacom páse, pričom Viktória tlačí tento pás na jednu a Miškov dvorný odporca na opačnú stranu. A my, Slováci, stojíme, máme ruku zastrčenú v košeli a sledujeme, ako sa nám Viktória vzďaľuje. Išlo mi o to, aby som poukázal na istý druh schizofrénie. Slovensko som znázornil ako človeka, ktorý je rozdelený na dvoje: jedna jeho polovica sa raduje z toho, že ideme dobrým smerom, druhá tým trpí."
