Len alibizmus

Igor Cibula konkretizoval ako demonštrácie, mítingy, generálny štrajk a bojkotovanie takých aktov štátnych orgánov, ktoré budú v rozpore so zákonom a s ústavou. Mikuláš Dzurinda takisto prezentoval v prípade rozporuplných krokov trojice vládnych strán nutnosť zápasu o demokraciu na uliciach a námestiach. Hovorca SDK však nevyšiel zo svojho tieňa a namiesto konkrétnych krokov opozičnej koalície, ktoré by manipulácii volieb zabránili, hovoril o fiktívnom "zapálení občanov pre pozitívne zmeny, ktorým bude dominovať služba ľuďom" ako o úlohe na najbližšie obdobie. Slová Igora Cibulu o bojkotovaní takých aktov štátnych orgánov, ktoré budú v rozpore so zákonom a ústavou, sú takisto len zbožným želaním. Je predsa overenou skutočnosťou, že väčšina ľudí, ktorí majú strach o svoje deti a zamestnanie, ktorí sú zo stránok novín denne upozorňovaní na aktivity SIS a v práci nútení vstupovať do HZDS, nemala záujem na ulici požadovať napríklad zachovanie mandátu Gauliedera, ktorý sa aj tak do parlamentu dostal na chrbtoch vtedy ešte rešpektovaného Poóra alebo Matejku a jeho mesačný plat predstavoval polročný príjem celej rodiny. Je zarážajúce, že dokonca aj taký skúsený politik, akým je Čarnogurský, verí, že zmanipulovanie volieb dokáže ľudí vyhnať na námestia a do ulíc. Neuvažuje o tom, či ich, naopak, nezrazí do kresiel pred televíznou obrazovkou. Koniec koncov, opozícia mala možnosť vyskúšať si svoju dnešnú teóriu takpovediac "naživo". Nestalo sa. A možno práve z nedostatku dôvery SDK v samu seba po zmarenom referende volali po celoštátnej protestnej akcii len novinári.