tickosti. Ide o návrh, aby územie celého Slovenska tvorilo iba jeden volebný obvod. S tým nesúhlasí ZRS, ktoré sa prikláňa k ôsmim alebo štyrom volebným krajom. Hoci sa za návrhom na jeden volebný obvod skrýva snaha HZDS získať prostredníctvom V. Mečiara (najmä na úkor blízkych, čiže koaličných strán) viac voličov, jeden celoslovenský volebný obvod je rovnako demokratický ako doterajšie štyri alebo navrhovaných osem volebných krajov. Z hľadiska demokratických pravidiel hry sú naopak veľmi sporné zámery znevýhodniť predvolebné koalície požiadavkou, aby každá z koaličných strán musela získať päť percent, ako aj pokus spochybniť možnosť kontroly volieb kandidujúcimi stranami prostredníctvom zavedenia tzv. volebných súdov.
Ani návrh na jeden volebný obvod však nie je celkom v poriadku. Ak doteraz volebné kraje existovali, tak na prípadnú zmenu tejto tradície by mali byť predložené nejaké závažné dôvody. Zatiaľ neboli. V. Mečiar napríklad tvrdí, že pre voľby do NR SR treba uplatniť iný model ako pre voľby do krajských samospráv, ale nepovie už prečo. Tvrdí ďalej, že na celoslovenskej 150-člennej kandidátke si občania na celom Slovensku budú môcť vybrať tých kandidátov, ktorých chcú podporiť, ale nespomína už, že kandidátka so 150 kandidátmi bude pre voliča menej prehľadná ako kandidátka s 50 alebo 30 kandidátmi, a že regionálne známe osobnosti, ktoré mali šancu "prekrúžkovať" sa s podporou určitých regiónov na krajskej kandidátke, zrejme nebudú mať šancu "prekrúžkovať" sa na celoslovenskej kandidátke, čím sa vplyv voličov na rozhodovanie o poradí kandidátov oslabí. Posledným vysloveným argumentom V. Mečiara v prospech celoslovenskej kandidátky je, že sa ňou "poukáže na zodpovednosť strán voči regiónom, že ako vyvážene v jednotlivých krajoch budú navrhovať kandidátov". Tvrdiť, že jedna celoslovenská kandidátka môže lepšie zohľadniť záujmy regiónov ako osem krajských, je natoľko absurdné, že sa tým netreba bližšie zaoberať. Vecné argumenty však pre osud tejto novely nebudú zrejme tým rozhodujúcim faktorom.
