Diskusia vedená v SME o tom, či nutnou podmienkou nadobudnutia účinnosti zákonov sú bezpodmienečne tri podpisy ústavných činiteľov, alebo nie, je bezpochyby aktuálna i užitočná. Záver však môže byť len jeden - je to jednoducho problém, ktorý po právnej stránke môže záväzným spôsobom vyriešiť výlučne Ústavný súd. Okrem právneho pohľadu však existuje aj pohľad politický, a i keď ich treba odlišovať, v civilizovanej krajine by nemali byť priamo vo vzájomnom rozpore.
Nie je žiadnym tajomstvom, že slovenská ústava nie je dobrá, že je nejednoznačná a nedostatočným spôsobom zakotvuje vyváženosť jednotlivých zložiek štátnej moci. Aj preto bola od začiatku označovaná ako ústava víťazov. Pre vládnu garnitúru bolo totiž v roku 1992 jednoducho dôležité mať ústavu, bez ohľadu na jej obsah. V súvislosti s podpisovaním zákonov je napríklad prinajmenej čudné, že kompetencia prezidenta podpisovať zákony je neprenosná, ale kompetencia vrátiť ich na opätovné prerokovanie do parlamentu prechádza na vládu, ktorá predkladá ich návrhy do parlamentu. Ústava nerieši možné a predvídateľné krízové situácie, ale je postavená na dobrovoľnej a nekonfliktnej vzájomnej spolupráci v nej uvedených orgánov moci. Ak neexistuje, vzniká chaos. Vrcholom je zatiaľ nerešpektovanie rozhodnutí Ústavného súdu parlamentom v kauzách Gaulieder a Spišák. V prvom z nich vládna koalícia hlasovaním určila, že poslanec sa mandátu vzdal, v druhom rozhodla, že voliči vo voľbách zvolili iného občana, ako skutočne zvolili.
