Poslanec SNS J. Paška to povedal dosť jasne. Prevzatie prezidentských právomocí V. Mečiarom má byť formou tlaku na strany, aby sa dohodli na novom prezidentovi. Ešte jasnejšie povedané, hrozba zneužívania prezidentských právomocí premiérom má prinútiť opozičné strany, aby pristúpili na zvolenie akéhokoľvek kandidáta HZDS. Táto nesporne zaujímavá úvaha však má niekoľko trhlín. Nie je totiž pravdepodobné, že by sa opozícia ako celok nechala takýmto tlakom prinútiť na voľbu kandidáta, ktorý by bol iba bábkou HZDS, či na zvolenie samotného V. Mečiara za prezidenta. Známa je téza predsedu KDH J. Čarnogurského, že latka nárokov opozície na budúceho prezidenta nemôže ležať úplne na zemi. Neistý však v tejto otázke zostáva postoj SDĽ, ktorej (minimálne niektorí) poslanci by mohli vyjsť v ústrety plánom HZDS. Treba však práve na nich takýto tlak?
Otázne je aj to, či premiér Mečiar s prezidentskými právomocami v rukách môže byť pre opozíciu dostatočným strašiakom po všetkom, čo už spravil z (reálne oveľa silnejších) pozícií premiéra a predsedu najsilnejšej vládnej strany. A nakoniec je nesprávne určený aj adresát uvažovaného tlaku. Tým, koho treba tlačiť k voľbe novej hlavy štátu, totiž nie je opozícia, ale V. Mečiar a jeho hnutie.
