Správa, že koaličný partner HZDS už navrhol, aby na post hlavy štátu kandidoval V. Mečiar, nie je ani tak pokusným, ako taktickým manévrom v hre, ktorú na politickej šachovnici rozohral samotný premiér. Ani momentálne presuny figúrok vo vládnom kabinete nie sú bezúčelnými, ale strategickými ťahmi - V. Mečiar síce iba predpokladá, aká bude politická situácia pred voľbami, ale už vie, ako bude vyzerať po voľbách. Je v jeho možnostiach to zariadiť, disponuje štátnymi orgánmi - verejnými i mocenskými. Odňatie ministerskej funkcie oddanému S. Kozlíkovi nie je bezúčelným ťahom - ak sa premiér stane prezidentom, ktosi predsa bude musieť byť poverený oficiálnym vedením vlády, i keď predsedať jej bude naďalej Mečiar - táto právomoc mu ako prezidentovi vyplýva priamo z ústavy.
Mečiarovou politikou je politika deštrukcie. Systematicky narúša vzťahy vnútri koaličných i opozičných strán - spolieha sa na hľadanie jednotlivých poslancov. Filkus a Hrnko slúžia ako dôkazy toho, že Mečiar to nielen vie, ale že sa to prišelcom aj oplatí - obaja dostali funkcie. Ak Mečiar získa 90 hlasov v parlamente, urobí jednoducho v krajine ďalší prevrat. V novele ústavy si vynúti posilnenie právomocí prezidenta - účelovú zmenu základného zákona sčasti schvaľuje aj opozícia - a nechá sa zvoliť na post hlavy štátu. Ak v novele ústavy nebude prijatá aj zmena, o ktorej zatiaľ nik neuvažuje, totiž, že prezident je povinný akceptovať návrhy premiéra na menovanie členov vlády a nemá možnosť ich vetovať, víťazom parlamentných volieb bude hlava štátu. Výnimkou je situácia, v ktorej by sa nejakej koalícii podarilo získať 90 hlasov v parlamente a opäť novelizovať základný zákon.
