V relácii Ako ďalej, pán predseda vlády, to Vladimír Mečiar ľudu tejto krajiny vysvetlil. Citlivosť témy predaja ,zlata slovenskej ekonomiky` Nafty Gbely Fondom národného majetku SR, vyjadril niekoľkými úprimnými vetami. Posťažoval sa, že Slovensko ako štát síce má plynárenský podnik, zásobníky plynu však vlastnia súkromné osoby. Zdôraznil, že je otázne, či peniaze, viazané na kúpnu zmluvu, boli primerané na kúpnu cenu a na investície. A skritizoval aj právnu úpravu systému na trhu s cennými papiermi, umožňujúcu vydať anonymné akcie na doručiteľa. Pregnantne sformuloval otázky, ktoré v súvislosti so spornou privatizáciou kladú denne novinári i opoziční poslanci. Preukázal, že chápe rozhorčenosť širokej slovenskej verejnosti, zároveň si však nad prípadom "umyl ruky". "Pokiaľ ide o Naftu Gbely, tak táto privatizácia je vecou, od ktorej sa ja dištancujem," zdôraznil. "Privatizácia prebehla Fondom národného majetku, kto je držiteľom akcií, dodnes nie je známe." Odhliadnuc od skutočnosti, že Vladimír Mečiar bol v čase privatizácie skutočne na služobnom výjazde vo Francúzsku, okamžite po návrate bol o vtedajších vlastníkoch informovaný. Rýchly odchod Nagyovej z ÚV SR a Poóra z jeho blízkosti boli dôsledkami aktivít za jeho chrbtom. Hoci však bol V. Mečiar v počiatkoch na štyroch privatizérov nahnevaný, zavčasu si uvedomil, že údajná Gašparovičova a Húskova zaangažovanosť v tomto projekte má preňho osobné výhody. Gašparovič si vyskúšal tlak svojho šéfa na vlastnej koži v čase vystrnadenia Gauliedera z NR SR. Chcel vtedy zložiť funkciu najvyššieho muža parlamentu. Ako však svojho času uviedol jeho exhovorca Ľ. Jurík, "potom mal jeden telefonát, ktorý rozhodol". Málokto pochyboval o alternatíve, že druhého aktéra v spomínanom telefonáte predstavoval muž, sediaci v dôležitej kancelárii Úradu vlády SR.