prijali pozvanie M. Kováča, a dokonca vzhľadom na blížiaci sa koniec jeho funkčného obdobia presunuli termín stretnutia z tradičných letných mesiacov na január, vyvrátili reči koaličných politikov o tom, že Európa nechce akceptovať SR ako rovnocenného partnera a snaží sa ju izolovať. Tým, kto sa ocitol v izolácii, nie je totiž Slovensko, ale jeho vláda a aj to len vlastnou vinou. Symbolicky to vystihla aj skutočnosť, že V. Mečiar bez akýchkoľvek vážnejších dôvodov odmietol pozvanie do Levoče a pred stretnutím s hlavami desiatich európskych krajín demonštratívne uprednostnil stretnutia s potenciálnymi voličmi.
Nielen touto vonkajšou symbolikou však Slovensko počas levočského summitu odhalilo svoje dve tváre. Výstižná bola v tomto smere téma rokovania prezidentov Občianska spoločnosť - nádej zjednotenej Európy, ktorá ukázala, že na rozdiel od slovenskej vlády si slovenský prezident zaslúži aj prívlastok európsky. Príznačné je glosovanie témy provládnou STV, podľa ktorej si prezidenti pred rokom v Slovinsku ešte vyberali z dvoch alternatív - národných a občianskych štátov, kým v Levoči im už zostala iba jedna. Prehliadanie rozdielu medzi občianskym štátom ako istým spôsobom definovania štátu a občianskou spoločnosťou ako priestorom aktivity občanov vypovedá o nepochopení oboch pojmov. Voľba témy ostro kontrastuje aj s reálnou politikou súčasnej slovenskej vlády, ktorá nielenže pre rozvoj občianskej spoločnosti nič neurobila, ale vedome sa snaží o jej oslabenie (viď zákon o nadáciách, prístup vlády k mimovládnym organizáciám, profesným združeniam a pod.). Napokon ani to nie je náhodné - zdravá občianska spoločnosť je tým najlepším základom pre demokratický politický systém. A to si M. Kováč, ale i V. Mečiar veľmi dobre uvedomujú.
