u na žiadosť aspoň 30 poslancov, je tak preto, aby aj parlamentnej menšine bolo umožnené prezentovať a obhajovať záujmy jej voličov. Použitie obštrukcie, teda nezúčastnenia sa na riadne zvolanej schôdzi vládnymi poslancami, je samo osebe zvláštnym úkazom - odmietnutie vôbec rokovať znamená verejné pohrdnutie značnou časťou občanov i ústavou.
Argument vládnych poslancov, že E. Spišák už nie je členom SNS, a preto nemôže byť poslancom, nie je argumentom, ale výhovorkou. Je pravdou, že iba politický subjekt sa môže uchádzať o priazeň voličov vo voľbách. Na kandidátku však môže umiestniť aj nečlenov strany alebo hnutia. V tejto fáze rozhoduje tiež o ich poradí. Vo voľbách však mali voliči možnosť stranícke poradie zmeniť udelením prednostných hlasov pre jednotlivých kandidátov. Zákon nazýva tieto hlasy prednostnými preto, lebo majú uprednostniť záujmy voliča pred záujmami strany. Vládna koalícia odmietnutím rokovať včera opäť preukázala, že záujmy strany sú nad záujmami voličov. Tak ako pred novembrom 1989.
Ďalším argumentom vládnej koalície je, že ani Ústavný súd nepovedal, ako majú zbaviť mandátu poslancov Belana, ktorý do parlamentu nastúpil za Gauliedera, a Hrušku, ktorý je v ňom namiesto Spišáka. Ide rovnako o výhovorku. Podľa rozhodnutia súdu totiž ani Belan, ani Hruška poslancami nie sú - mandát im udelil parlament hlasovaním, navyše v rozpore s ústavou. Nemajú sa teda ani čoho vzdať, keďže nič nemajú. Platí stará známa poučka - z bezprávia nevzniká právo. Obaja páni sú poslancami iba de facto, a nie de iure. Na základe teroru väčšiny.
