by boli v politickej strane rozhodnuté v priebehu niekoľkých dní, sa tak v SDK diskutuje celé týždne, ba i mesiace. To je v zrýchľujúcom sa predvolebnom čase nepopierateľnou slabinou. Už dlhšiu dobu sa preto objavujú úvahy, ako rozhodovací mechanizmus SDK zefektívniť. Jednou z tých práve diskutovaných je princíp 5 - 1, čiže rozhodovanie prostredníctvom súhlasu štyroch členov. Ak by jedna strana SDK stratila možnosť blokovať súhlasný názor zvyšných štyroch členov koalície, efektivitu práce SDK by to mohlo zvýšiť. Ale nemuselo.
Je známe, že konsenzus je najmenej efektívnym spôsobom prijímania rozhodnutí, ale najefektívnejším z hľadiska ich následnej realizácie. Jednoducho povedané: konsenzus je najťažšie dosiahnuť, ale najľahšie realizovať. Konsenzom sa prijímajú rozhodnutia ťažšie ako hlasovaním. Avšak keď už sa na určitom názore zhodnú všetci, tento názor sa oveľa ľahšie presadzuje, ako keby ho väčšina vnútila menšine. A tak by to fungovalo aj v SDK. Skúsme si predstaviť teoretickú situáciu, žeby napr. po zmarenom referende DU, DS, SDSS a SZS napriek nesúhlasu KDH presadili okamžité opakovanie petičnej akcie. Aká by asi bola jej úspešnosť, keby sa k nej napriek formálnemu súhlasu fakticky nepridalo KDH, ktoré má ako jediné vybudované celoplošné stranícke štruktúry? A že nejde iba o teóriu, ukazuje aj hlasovanie o prezidentskom kandidátovi Š. Markušovi, ktorého v tajnej voľbe nepodporili všetci poslanci SDK. A to bola jeho kandidatúra schválená (minimálne formálnym) konsenzom. Akú lojalitu členov SDK by potom bolo možné očakávať v prípade nekonsenzuálnych rozhodnutí?
