"Vážený pán minister, keby sa to dotýkalo len mňa, už by som konal a celú vec odovzdal na prešetrenie polícii," píše v liste ministrovi tento v procese transformácie vraj nezávislý úradník. Svojho ministra pokorne žiada, či môže s nespokojnými štrajkujúcimi divadelníkmi vo svojom okrese rozviazať pracovný pomer. O nepriateľoch kultúrneho pokroku, ako označuje hercov Divadla SNP v Martine sa, v súlade s postojom ministerstva k vzniknutej situácii, vyjadruje ako o ľuďoch, čo sa svojím rozhodnutím ignorovať premeny v riadení zložiek kultúry "snažia ukázať nevraživosť k premene Slovenskej republiky na demokratickú krajinu". A nemyslí to ako vtip. K svojmu postaveniu intendanta pristupuje mimoriadne zodpovedne. V rodnom Martine a okolí by totiž bez neho bol len človekom s pochybnou povesťou.
TAK TROCHU KOMENTÁR
O transformácii kultúry na Slovensku sa začalo hovoriť vzápätí po nástupe Ivana Hudeca do funkcie ministra. K 1. júlu 1995 zriadilo ministerstvo kultúry v bývalom okrese Čadca experimentálne Kysucké kultúrne centrum. Napriek skutočnosti, že išlo o kultúrne atypický kraj, vláda výsledky realizácie experimentu rešpektovala. Pričom si nemožno odpustiť poznámku, že v priebehu, a najmä vo výslednom rezumé zohrala nemalú rolu skutočnosť, že išlo o región s najvýraznejšími sympatiami k Hnutiu za demokratické Slovensko. Na základe experimentu vláda uložila ministrovi kultúry spracovať a predložiť návrh koncepcie regionálnych kultúrnych centier. Hudec sa chopil šance dostať sa do dejín inak ako spisovateľ a neúspešný dramatik. Nebolo totiž žiadnym tajomstvom, že jeho hry odmietli svojho času naštudovať naša prvá scéna - SND, a taktiež ďalšie slovenské divadlá. Vláda Slovenskej republiky tak mohla zriadenie regionálnych kultúrnych centier schváliť už k 1. júlu 1996. Následne po prvých tvrdých a podľa zainteresovaných najmä nezmyselných rozhodnutiach, akým bolo napríklad odvolanie Petra Mikulíka z funkcie umeleckého šéfa a Dušana Jamricha z funkcie riaditeľa Národného divadla, začali slovenskí divadelníci štrajkovať. K východoslovenskému regiónu sa pripojila aj samotná prvá scéna v Bratislave so svojimi najvýraznejšími osobnosťami: Chudíkom, Hubom, Dvorským či Vášáryovou. Vladimír Mečiar v snahe spochybniť situáciu i jednotlivcov označil Petra Dvorského za speváka, ktorého postavenie európskej tenorovej veličiny pomaly hasne, ďalších umelcov spochybnil obdobne nehoráznym spôsobom. Prostredníctvom jeho vyjadrení sa tak razom z ozdôb plesov a spoločenských podujatí stali treťotriedni umelci. Podľa jeho ministra, sediaceho najskôr v kresle šéfa sanatória pre prominentných komunistických pohlavárov a dnes na honosnej a nesplatenej sedacej súprave Hudeca, zase rozmaznané deti novembra. Veď ako odkazovali oddaní prívrženci ministerského predsedu - keď sa vládne kroky umelcom nepáčia, nech jednoducho zo svojich postov v divadlách odídu. Vraj na ich miesto aspoň "konečne prídu iní, oddaní slovenskému štátu a národu".
Súčasná vládna garnitúra sa skrátka zachovala podobne, ako v roku 1968 Komunistická strana Slovenska. Ľudia jej prisluhujúci v tom čase dostali nápad, že v divadlách budú hrať len lojálni komunisti. Ľubo Roman vtedy oslovil svojho staršieho kolegu Františka Dibarboru, ktorý podobne ako on členstvo v strane odmietol, so žiadosťou o radu, čo budú v novej situácii robiť. "Povedal mi, že to bude fungovať najviac pol roka. Že môžeš mať aj červenú zástavu v zadku, keď nevieš hrať, nikto za tebou nepríde," vykreslil paralelu zvole komunizmu so súčasnou vládnou mocou a jej obdobnú realizáciu v praxi. A pokračoval: "V divadle sme skutočne čoskoro hrali ako kedysi. Toto je omyl tejto garnitúry. Predstava, že keď si niektorí herci napríklad vytetujú na čelo slovenský znak, bude v hľadisku plno. Nebude. Lebo Ladislava Chudíka či Petra Dvorského nijako a nikým nenahradíte."
Väčšina zainteresovaných transformáciu kultúry a zriaďovanie kultúrnych centier riadených ministrom menovanými intendantmi označila za centralizáciu a návrat ku komunistickým manierom kontroly a prerozdeľovania financií podľa lojálnosti k takzvaným autoritám. Divadelné kolektívy sa však v tomto štádiu ovládnutia moci rozdeleniu predsa len nevyhli. Antagonizmus, ktorý sa odmietaním dialógu zasial, narobil škody na dlhé roky. "Šikovní" intendanti si totiž nenechali ujsť v praxi uplatniť heslo rímskych monarchov - Rozdeľuj a panuj. Guráž, a pri troche dobrej vôle aj schopnosti, na to mať mohli. Inak by predsa nedokázali byť všepoužiteľnými intendantmi, ktorí na základe koncepcie transformácie ministra kultúry Hudeca môžu rovnako dobre riadiť divadlá, galérie, a trebárs aj zoo.
BEZ KOMENTÁRA
Vo februári 1997 sa v šurianskom Dome Matice slovenskej stretli s ministrom kultúry predstavitelia Regionálnych kultúrnych centier, Matice slovenskej, Národného osvetového centra, intendantúr a osvetových zariadení. "Zdá sa, že konečne máme vo vedení regionálnej kultúry ľudí, ktorí správne vnímajú problémy a úlohy," sfomuloval ich nezávislosť Ivan Hudec hneď v úvode. A pokračoval: "Nebudem chodiť ako mačka okolo horúcej kaše a poviem, že treba dokončiť personálne obsadenie regionálnych kultúrnych stredísk, lebo ťažko sa budú presadzovať projekty revitalizácie, ak ich budú robiť ľudia s kadejakými inými názormi." Zároveň podotkol, že treba mať vo vedení štátnych kultúrnych inštitúcií ľudí lojálnych nielen štátu, ale aj schopných a ochotných plniť programové vyhlásenie vlády. Hudec bezpochyby vedel, o čom hovorí. Iba štyri mesiace predtým menoval do funkcie intendanta Turčianskeho kultúrneho centra a zároveň do funkcie svojho poradcu v úvode spomínaného Milana Boršča, ktorý by k vláde a jej programovéhmu vyhláseniu iste nesformuloval jedinú negatívnu vetu. Jeho morálny kredit je však v rodnom Martine a jeho okolí viac ako pochybný. Podľa informácií, výpovedí aj dokladov, ktoré má naša redakcia k dispozícii, Milan Boršč, narodený 27. 1. 1944, dlhoval a dlhuje viacerým osobám sumy, ktoré vylákal neprofesionálnym spôsobom a spolu dosahujú miliónové čiastky.
m m m
Milan Boršč bol už v časoch komunistického režimu ťažko napadnuteľnou figúrkou. Spolu s Alojzom Luknárom, dnes takisto štátnym intendantom, a Petrom Hurtom, hlavným osvetľovačom v Martinskom divadle, organizovali každoročne Politickú pieseň, odkiaľ im staré kamarátstvo zostalo. Práve Luknár a Hurt lobbovali v Bratislave u Hudeca v súvislosti so šéfovaním Turčianskeho kultúrneho centra (TKC) v Borščov prospech. Koncom roka 1996 bolo skutočne načase. Niekoľko mesiacov predtým totiž Okresný súd v Martine rozhodol vo veci vedenej pod značkou Ex 036/96 a Ex 0175/96, ktoré sa týkali vymáhania peňazí fyzických aj právnických osôb a subjektov práve od ministrom štátnou funkciou pocteného človeka. O štyri mesiace po nástupe do TKC musel pán intendant Milan Boršč v exekúcii vydražiť dom, aby zaplatil vo väčšine prípadov zatiaľ len pomerné časti Daňovému úradu v Martine, Ing. Miroslavovi Plocháňovi, akciovej spoločnosti Martimex Unico Martin a Sociálnej poisťovni v Martine v celkovej výške dva milióny dvestotisíc slovenských korún.
Dom, ktorý martinský exekútor Milan Somík vydražil, získal Milan Boršč v malej privatizácii. Druhý dom, ktorý sa momentálne takisto pripravuje do dražby, v ktorom však pán intendant stále býva, si mal podľa našich informácií postaviť za finančnej podpory bývalého nomenklatúrneho kádra. Súčasný štátny úradník začas pôsobil ako osobný asistent exministra všeobecného strojárstva ČSSR a člena ÚV KSČ Ladislava Luhového. Tento mal poveriť svojho času vedením projektu stavby rodinného domu práve pána Milana Boršča, ktorý si vraj zároveň postavil aj svoj vlastný dom.
