Presne po roku - 5. februára 1997 - sa poslanci zaoberali návrhom na zrušenie uznesenia, na základe ktorého nastúpil L. Hruška do funkcie poslanca. Stal sa tak po J. Belanovi už druhou osobou v prvom volebnom období, ktorú koalícia hlasovaním dosadila do parlamentu, a to napriek vôli voličov. V tejto súvislosti možno s istou úľavou konštatovať, že toto volebné obdobie sa už končí a v parlamente nebudú pribúdať ľudia, ktorí tam nemajú byť.
Diskusia, ktorú včera viedli poslanci vládnej koalície obhajujúci protiústavné uznesenia, bola skôr smutná ako zábavná. Jej podstatou sa stal totož spor o tom, či poslanci majú rešpektovať a dodržiavať sľub poslanca na Ústavu SR. Najviac prekvapil azda bývalý sudca a dnešný predseda ústavnoprávneho výboru P. Brňák, ktorý síce pripustil, že poslanci sľúbili dodržiavať ústavu, ale nie rozhodnutia Ústavného súdu.
Včerajšie rozhodnutia parlamentu, ktorý odmietol zrušiť uznesenia prijaté v rozpore s ústavou, vlastne iba opätovne potvrdzujú privatizáciu krajiny pod Tatrami súčasnou mocenskou garnitúrou. Znamenajú opätovné zavedenie a presadenie straníckeho mandátu. Bez ohľadu na už všeobecne známe výroky Ústavného súdu o tom, že povinnosť napraviť protiústavný stav má parlament, alebo že poslanci by sa mali správať spôsobom zodpovedajúcim princípom právneho štátu, je dôležitejšie pripomenúť samotný základ, z ktorého súd vychádzal - boli porušené ústavné práva občanov. Vrátane toho, ktoré hovorí, že "občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám." Rozhodnutia parlamentu potom neznamenajú nič iné, ako odobratie tohto práva občanom. A to je pred nadchádzajúcimi voľbami dostatočne presvedčivý argument na to, aby voliči poslali do minulosti tie strany, ktoré chcú do minulosti poslať ich.
