Opozičné strany na Slovenku sa skôr s obavami ako nadšením pripravujú na nadchádzajúce parlamentné voľby. Najmä jednotliví lídri potenciálneho víťaza volieb - Slovenskej demokratickej koalície - sa síce navonok tvária sebaisto, ale viditeľne im chýba tá pravá chuť po moci. Nie je to až také zvláštne, prevziať krajinu v takom dezolátnom stave, v akom sa už dnes nachádza, a priveľmi príťažlivé to naozaj nie je. Faktom však je, že ktosi to jednoducho raz urobiť musí a keďže štátna moc je založená na pôsobení politických strán, musia to byť politici.
Stabilná podpora tretiny voličov reprezentantov SDK uspokojuje, namiesto toho, aby ich znepokojovala. S potešením radšej komentujú padajúce preferencie najväčšieho rivala HZDS a príčiny nezískavania väčšej podpory obyvateľstva odmietajú analyzovať alebo prinajmenej odstraňovať. Uvedená voličská podpora pritom mala byť iba akousi materskou základňou SDK - ukazuje sa však, že je zrejme vrcholom jej možností. Ak by politická scéna bola stabilizovaná, tretinová podpora voličov by bola uspokojivá. Aj SDK sa však dostáva do situácie, keď bude nútená súťažiť nielen o nových, ale aj o vlastných voličov.