Krajči, úspešne mariaci prácu vyšetrovateľov či referenda. Hoci aj on sa žiadosťou o zásah polície na ministerstve kultúry počas štrajku divadelníkov o svojich pätnásť minút slávy zaslúžil. Ivan Hudec je však medializovanou figúrkou najmä zásluhou vyhlásení práve proti časti novinárskej siedmej veľmoci. Nazýva ju protislovenskou, zatracujúcou pronárodné myšlienky. V novembri 1996 v televíznom Pressclube skonštatoval, že medzi kritikov krokov vládnych predstaviteľov patria "zväčša tí, ktorí neprivítali vyhlásenie o zvrchovanosti SR, neboli za vytvorenie samostatného slovenského štátu, boli proti ústave". Minister kultúry sa skrátka s prevažnou väčšinou žurnalistickej obce "nemá rád". Tá si ho totiž dovolí kritizovať za banality, akou sú prestupy z jednej strany do druhej, aj za maličkosti, akou je nesplatenie drahej sedacej súpravy či užívanie luxusného štátneho apartmánu v Bojnickom zámku výlučne pre vlastné potreby.
Pán Hudec chcel svojho času žalovať súkromnú televíznu stanicu Markíza za citovanie správy TASR, ktorá sa vraj dotkla jeho osoby. Neskôr listom zaviazal štátne inštitúcie, aby denníkom SME, Práca, Nový čas, TV Markíza a Rádiu Twist neposkytovali žiadne informácie. A naposledy sa rozhodol ovplyvňovať členov Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie, ktorí vraj v rozpore so zákonom udelili licenciu Rádiu Twist na východnom Slovensku. Ivan Hudec neuspel. Členovia Rady totiž zodpovedne vyhlásili, že ich pred hlasovaním k odsúhlaseniu tejto licencie nikto nenútil. Z ministra sa tak stal, okrem iného, aj klamár. A, čo je preň oveľa nepríjemnejšie, možno aj človek s krátkou životnosťou v Mečiarovej vláde pred voľbami. Ktorému síce ide o to, "aby slovenská ponuka vyvážila neslovenský servis, ktorý chrlia najmä elektronické médiá", čo nie je so súčasnou vládnou filozofiou v rozpore, neuplatňuje však tieto princípy - teraz pred voľbami - správnymi metódami.
