a referenda za priamu voľbu prezidenta. Urobil tak zároveň ako hovorca petičného výboru za priamu voľbu prezidenta aj ako politik. Tri príliš odlišné postavenia na to, aby sa k podpore jeho snáh pridala aj Strana demokratickej ľavice.
SDĽ sa nezapojila už do samotnej petičnej akcie za vypísanie spomínaného referenda. Napriek predbežným predpokladom, že k účasti na nej svojich voličov nielen vyzve, ale jej politici sa na nej aj deklaračne zúčastnia, ľavicová strana snahu slovenských demokratov, podobne ako koaličné strany, takmer odignorovala. A hoci za uznesenie NR SR o vyhlásení referenda jej poslanci hlasovali, na protestoch voči novodobým praktikám moci, porušujúcim nielen práva občanov, ale aj zákon, sa nezúčastnili.
Preferencie SDĽ dnes ukazujú jej priechodnosť u niečo cez 11% slovenských občanov, rozhodnutých zapojiť sa do volebného procesu. Začiatkom roka 1994 bola ukazovateľom obľúbenosti číslica blízka sedemnástke. Vo voľbách potom viacerí občania deklarovali nezáujem o politiku SDĽ, ktorá sa v Moravčíkovej vláde spojila s pravicou. Občan totiž nevníma nuansy až do tej miery, že súčasné pravicové strany hrajú skôr na sociálnu strunu. A tak sa rozhodla najsilnejšia ľavicová strana robiť samostatnú politiku. Nepodporí novú iniciatívu Ivana Šimka a zároveň má aj vlastné, svojské vysvetlenie. Nebude sa vraj púšťať do toho, čo by mohlo byť zmarené, alebo sa na ňom nezúčastní dostatočný počet voličov. Čo je vlastne definíciou novodobej politiky SDĽ. Odhlasovať referendum, ale na petičnej príprave sa nezúčastniť. Vyzvať svojich sympatizantov k účasti na ňom, ale nepodporiť iniciatívu pre jeho opätovné vypísanie. A koniec koncov, byť proti Gašparovičovi a Mečiarovi ako prípadnom budúcom prezidentovi, ale ústami samotného kandidáta SDĽ na prezidenta Juraja Hraška byť rád, keby na funkciu hlavy štátu "kandidoval pán Mečiar ako otec vlasti, ako človek, ktorý má zásluhy, ktorý má obrovskú popularitu stále ešte na Slovensku".
