diplomatických prostriedkov. Prvé konštatovanie je iba akýmsi povinným tančekom (ktorá stredoeurópska krajina by už mohla tvrdiť niečo iné a otvorene podporiť Irak?). Podstata vládneho postoja je vyjadrená v druhom bode, ktorý síce nepriamo, ale jednoznačne oznamuje, že vláda SR nepodporuje zámer Spojených štátov použiť silu na prinútenie Iraku rešpektovať rezolúcie OSN a dostať tak pod kontrolu jeho snahy vyvinúť zbrane hromadného ničenia.
Takéto stanovisko nie je prejavom nejakého nadmerného bazírovania slovenskej vlády na výlučne mierovom riešení problémov. Stačí si pripomenúť priateľské vzťahy Mečiarovej vlády s Miloševičovým Srbskom či Tudjmanovým Chorvátskom, ktoré nesú väčšinu zodpovednosti za vojnu na území bývalej Juhoslávie, alebo dokonca okázalo vrelé kontakty slovenskej a ruskej vlády práve v čase krvavej akcie ruskej armády v Čečensku. Skutočným dôvodom "pacifistického" postoja Mečiarovho kabinetu k irackej kríze je jeho neschopnosť brať vážne svoju snahu začleniť sa do spoločenstva vyspelých demokratických krajín a s tým súvisiaca neochota niesť spoluzodpovednosť za udržanie poriadku, mieru a bezpečnosti vo svete.
