Už o niekoľko desiatok hodín bude Slovensko bez najvyššieho reprezentanta - prezidenta republiky. Je to prinajmenej nenormálna situácia, dôsledkom ktorej bude ďalšie znižovanie akcií krajiny v demokratickom svete. Vinníci sú známi. Sú to tí istí, ktorí zapríčinili vyradenie Slovenska z nadnárodných civilizačných zoskupení NATO a EÚ - HZDS, SNS a ZRS, teda súčasná vládna koalícia.
Nech hodnotíme činnosť M. Kováča v prezidentskej funkcii povrchne či analyticky, odpredu či odzadu, zhora či zospodu, pozitíva prevyšujú negatíva. M. Kováč bol mužom číslo jedna nielen z pohľadu hierarchie ústavných činiteľov. V súboji s Vladimírom Mečiarom dokázal vyhrať vysoko na body, a to napriek tomu, že mu premiér často uštedroval rany pod pás a neustále menil pravidlá hry. M. Kováč vydržal rozličné snahy o diskreditáciu, výzvy na odstúpenie, neústavné vyslovenie nedôvery parlamentom, útoky na rodinu, osočovanie či nadávky, paradoxne, najmä od tých, ktorí ho kedysi v HZDS zvolili za svojho podpredsedu. A už po roku od nastúpenia do prezidentskej funkcie chceli obesiť.
M. Kováč ako prvý prezident Slovenska nasadil istú latku úrovne na prezidentskú funkciu. Vzhľadom na to, že po ňom do nej nastupuje obmedzený prezident Mečiar, možno konštatovať, že táto je pre budúcu hlavu štátu až priveľmi vysoko. A nielen preto, že niektoré kompetencie na premiéra neprechádzajú. Možno to povedať aj tak, že HZDS práve tým, že za päť rokov, odkedy je známe, že v marci 1998 M. Kováč z funkcie odíde, nedokázalo ani len nájsť, nieto ešte oficiálne postaviť vlastného kandidáta na hlavu štátu. Kováč pritom neurobil nič mimoriadne, iba postavil základnú slušnosť proti vulgárnosti, nenávisti a klamstvu. Jedno z posolstiev, ktoré po sebe zanecháva, je však mimoriadne významné - nepodľahol v súboji s diktátorom aj preto, lebo sa snažil opierať o vládu zákona.