cii sily, ale aj ako o prejave slabosti.
Ak by táto amnestia mala byť naozaj gestom zmierenia, tak v týchto prípadoch by to bolo gesto zmierenia vládnej koalície so sebou samou. Čo iné totiž môže byť akt, v ktorom vláda odpustí sebe samej, resp. akt, ktorým zastaví trestné stíhanie v kauze trestného činu, z ktorého spáchania sú podozrivé jej blízke a podriadené osoby? Skúsme si však na chvíľu predstaviť, že by premiér myslel amnestiu naozaj ako "príspevok k dosiahnutiu občianskeho zmieru", ako sa uvádza v texte amnestie. To by znamenalo, že amnestia je primárne určená politickým protivníkom vlády: ústrednej komisii pre referendum, opozičným politikom vyzývajúcim na bojkot referenda, starostom, ktorí odmietli distribuovať referendové lístky s tromi otázkami, "samounesenému" M. Kováčovi ml., do vyšetrovania "zasahujúcemu" M. Kováčovi st. a podobne. Takáto amnestia by určite bola V. Mečiarom slávnostne ohlásená a jej posolstvo okamžite tlmočené verejnosti. Vláda sa však obe inkriminované amnestie pokúsila skryť medzi osem ďalších článkov o amnestii, ktoré sa vzťahujú na iné prípady, resp. druhy prípadov. Okrem toho mal pozornosť od amnestie odviesť aj rozruch okolo 28 odvolaných veľvyslancov. A o obsahu amnestie sa verejnosť nedozvedela od vlády, ale až zo Zbierky zákonov. Gesto zmierenia sa predsa nezvykne takto utajovať. Aj z toho je úplne zrejmé, že teória o geste zmierenia je len účelovým výmyslom, ktorého vierohodnosti neveria ani jeho autori.
