komentár týždňa

Vo voľbách v roku 1992 i v roku 1994 zvíťazilo HZDS, hoci klesajúci trend úspechu (zo 74 na 61 poslancov NR SR) bol zrejmý - nič viac však nedokazuje férovosť volieb ako to, že v nich zvíťazí opozícia, ktorou počas oboch posledných volebných aktov bolo HZDS. Napokon, dokazujú to nepriamo aj vyhlásenia lídrov HZDS, keď odmietajú pochybnosti o demokratickosti tohtoročných volieb poukázaním na skutočnosť, že ak neboli zmanipulované posledné voľby, prečo by mali byť tieto. Najzásadnejší dôvod na pochybnosti je jasný - terajšie voľby bude po prvý raz pripravovať V. M. a jeho družina a už samotný návrh volebného zákona výrečne dokazuje opodstatnenosť obáv súčasnej opozície. Protiústavnosť niektorých článkov, protidemokratickosť niektorých ďalších, nerovnosť šancí aj v mediálnej sfére (keď len nevidomý občan a koaličný politik nevidia, prečo by sa predvolebná kampaň mala odohrávať len v ovládnutých verejnoprávnych médiách), účelovosť zákona ako celku vypovedajú o dvoch veciach: 1. V. M. vie, že v demokratických a spravodlivých voľbách nemôže zvíťaziť, aj keby do kampane vrazil akokoľvek vysokú sumu. Slovenská spoločnosť ako celok dozrieva, a ak prehliadla komunistickú ČST, prehliadla aj koaličnú STV - rozdiely medzi realitou a newspeakom koalície a jej dvorného televízneho šaša sa nedajú nevidieť. 2. V. M. vie, že musí zvíťaziť za akúkoľvek cenu - lebo jeho prehra vo voľbách znamená nastúpenie zákona a dodržiavanie pravidiel hry, čo pre V. M. a jeho družinu s latinskoamerickým zafarbením (pasov?) neznamená nič iné ako stratu pozícií a v jasne protizákonných prípadoch aj majetku či slobody. Preto zmarenie referenda, nezvolenie prezidenta a očakávané prijatie protiústavného a protidemokratického volebného zákona sú len míľnikmi na ceste k výhre V. M. vo voľbách, po ktorých by slovenská spoločnosť (najmä jej mladšia časť) stratila civilizačnú šancu na zásadné zmeny.