. Možno povedať, že odvtedy sme už spravili dosť veľký pokrok, žiaľ, asi iba v obliekaní.
Aká je slovenská diplomacia, ale aj celá zahraničná politika týchto dní? V prvom rade nekonzistentná. Vláda nevynechá jedinú príležitosť na to, aby slovne deklarovala ako svoj prioritný cieľ európsku integráciu. Jej jednotliví koaliční partneri však v tom istom čase neváhajú použiť urážlivé výrazy tak na adresu Európskej únie (EÚ), ako aj Severoatlantickej aliancie (NATO) a ich predstaviteľov. Ak k tomu prirátame nevýrazných ministrov zahraničných vecí, ktorí venujú pravdepodobne viac energie tomu, ako si nenechať prerásť cez hlavu ambiciózneho štátneho tajomníka než na samotnú diplomatickú prácu smerom navonok, dostávame ďalší kamienok do celkovej mozaiky. No a napokon je to neprofesionalita a nepripravenosť tých, ktorí by mali v každodennom živote tlmočiť slovenské záujmy a postoje v zahraničí prostredníctvom zastupiteľských úradov. Toto konštatovanie sa dotýka predovšetkým diplomatických špičiek, pričom doba veľvyslancov - manželov, synov, švagrov a strýkov sa pravdepodobne ešte len začína.
Keď v roku 1995 náhle zomrel vtedajší veľvyslanec v Ríme Martin Kontra, trvalo bez niekoľkých dní dva roky, kým vláda našla za neho náhradu. Kdesi v novinách sa objavil článok, že ministerstvo nemalo nikoho, kto by vedel po taliansky. Aj napriek deklarovaným prioritám v zahraničnej politike nám neprekážalo, že Taliansko bolo medzičasom predsedníckou krajinou v rámci EÚ. Dnes slovenská vláda odvoláva tri desiatky veľvyslancov a tvrdí, že za všetkých už má plnohodnotnú náhradu. Premiér sa však v televíznej relácii okamžite nechal počuť, že čakacia doba na diplomatický agrément je v mimoriadnych situáciách tri mesiace, za normálnych okolností pol roka až rok. S vedomým nasadením čakacích termínov sa vopred snažil vyrobiť si alibi pre prípadné problémy, ktoré by novovymenovaným diplomatom za súčasných pomerov mohli vzniknúť pri udeľovaní diplomatických akreditácií najmä v krajinách Európskej únie.
