Vladimír Mečiar sa v polovici roka 1993 netajil rozčarovaním nad skutočnosťou, že "bankový úradník rozhodne o tom, komu dá peniaze, a nie minister pre privatizáciu". Rozhorčovalo ho, že nie členovia vlády, ale obyčajní administratívni pracovníci majú rozhodovaciu právomoc v poskytovaní úverov na financovanie privatizačných projektov. Práve absencia dostatočne vysokého úveru obmedzovala pracovníkov ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku, ktorému v tom čase šéfoval sám predseda vlády, v možnostiach odklepnúť nadobúdateľstvo toho-ktorého štátneho podniku "vhodným" podnikateľským subjektom.
Podľa vtedajších zákonov bola totiž rozhodujúcim činiteľom v procese privatizácie verejná súťaž a v nej najdôležitejším kritériom výška bankového úveru. Ktorý, ako uviedol Ivan Lexa, bez "desať až pätnásťpercentnej provízie" úradníkovi v banke "nikto nezíska". Vláda SR preto rozhodla, že prijateľnejším riešením v privatizačnom procese budú priame predaje podnikov vopred určenému záujemcovi. Po prevzatí moci súčasnou vládnou garnitúrou v roku 1994 sa v jednotlivých okresoch utvorili takzvané akčné päťky, ktoré suplovali niekdajšie kádrovacie komisie komunistického režimu. K ich právomociam, okrem dosadzovania tzv. čistých ľudí so správnymi politickými názormi na dôležité miesta v štátnej správe, patrilo aj posudzovanie vhodných alebo nevhodných privatizačných skupín. Je verejným tajomstvom, že k jednotlivým podpisom týchto novodobých kádrovákov sa od ich vzniku doteraz mala viazať stotisícová provízia na ruku, členstvo v dozornej rade, alebo desať až pätnásťpercentné podielnictvo v konkrétnom projekte. Čo okrem iného potvrdzuje Uznesenie z koaličných rokovaní predstaviteľov HZDS, SNS, ZRS a RSS v okrese Senica z 13. 3 1995, ktoré svojim členom okrem iného "ukladá": "Priebežne pripravovať kandidátov do predstavenstiev a dozorných rád akciových spoločností v okrese." Predstavitelia toho istého okresu svojimi podpismi napríklad podporili predaj 51% akcií Bane Záhorie pre a. s. Baňa Záhorie 1. za jednu slovenskú korunu, čo FNM bez výhrad a okamžite akceptoval. Napriek skutočnosti, že o ten istý majetok bojovala iná akciovka, ZBS plus, ktorá za 100 % akcií toho istého podniku ponúkala rovných 270 miliónov, a napriek faktu, že zároveň vyhrala výberové konanie vypísané Ministerstvom privatizácie SR. Podľa logiky prváckej matematiky základnej školy tak Fond národného majetku prišiel o celých 137 699 999 korún. Podľa logiky občianskej tak prišlo 13 769 dôchodcov nad sedemdesiat rokov o promptné vyplatenie dlhopisov toho istého subjektu.
