Po roku 1994 nemala STV medzi stredoeurópskymi televíziami - verejnoprávnymi aj komerčnými - dobrú povesť. Avšak profesionálny a morálny úpadok, ktorý zaznamenala v predvolebnom roku, je v civilizovanom svete neprekonateľný. Hlavným kritériom pre tvorbu programovej náplne STV sa stali propagandistické potreby HZDS a metódou ich presadzovania je akýsi rafinovaný primitivizmus, ktorým redaktori oddaní hnutiu útočia na najnižšie poschodia politických vášní.
V spravodajskej relácii STV nie je ničím výnimočným, keď redaktor Púchovský v súvislosti s Durayovým listom premiérovi o kosovskom probléme a autonómii vyhlási, že Spolužitie je "predvolebným spojencom SDK", a jeho ďalší bodrý kolega vzápätí poinformuje o Čarnogurského údajnom úmysle zastaviť prítok vody do gabčíkovskej elektrárne a ustúpiť Maďarsku. Pritom nie je podstatné, že takéto tvrdenia nie sú pravdivé. Pre účelnú propagandu je totiž dôležité, aby sa dotkla citov. A čo môže zapôsobiť lepšie ako asociácia autonómie, spojenectva SDK so Spolužitím a zapredávanie Gabčíkova Maďarom? V očiach istej časti verejnosti sa STV podarilo z Gabčíkova urobiť národne významnejší pomník, ako je mohyla generála Štefánika na Bradle. Je to síce ohromný propagandistický úspech, ale aj prejav totálneho intelektuálneho úpadku.
