Šokujúca recidíva červeného režimu *Názory

Budiť malé deti z popoludňajšieho sníčka kvôli tomu, aby vytvorili špalier a na pokyn tlieskali a kývali V. Mečiarovi, na to naozaj treba konskú dávku bezočivosti a servilnosti. A nadpráce. A strachu. Lebo u nás už opäť stačí, aby nejaký trkvas, ktorému jeho štátostrana zverila mikrodávku rozhodovacej právomoci, zdvihol telefón a zase sa nájde poslušná riaditeľka materskej školy, ktorá bez odporu vyženie drobizg do ulice nadšene vítať nejakého cudzieho uja. A nájde sa i riaditeľ, ktorý na oznamovanie vyložene politickej akcie použije školský rozhlas. Rodičia škôlkarov z Muškátovej ulice i gymnazisti a niektorí pedagógovia z Poštovej ulice v Košiciach sú mladí ľudia, nezažili veľmi odporné časy, keď si takéto prejavy servilnosti a nadpráce vyžadoval červený režim. Preto ich v uplynulom týždni doslova šokovali. Aj my, starší, sme verili, že časy "nadšených" davov, potlesky a kývania na povel a iné stupídne zvelebovania patria definitívne minulosti vedno s povinnou a kontrolovanou účasťou na aktívoch, prvomájových manifestáciách a lampiónových sprievodoch. Súčasná štátostrana bez okúňania zaradila hnusné staré zvyky do svojho repertoára a aby to tak nebolelo ľuďom, ktorých si sama pozváža, servíruje pivo, párky, guláš zadarmo. Zoči-voči zvozovému publiku sa potom predseda štátostrany so suitou tvári, že nevie absolútne nič o kontrole účasti na akcii, na ktorú sa v Košiciach posielali očíslované pozvánky zamestnancom v štátnej správe. Gassosportová premiéra vyšla, davy sa ustanovili, detičky v špalieri tlieskali a kývali. Akcia sa vraj bude opakovať každý mesiac. K termínu volieb bude ešte viac piva, párkov i guláša. Ibaže na východe bude mať už vždy trpkastú príchuť hanebnosti z Muškátovej ulice, ktorú Dzurinda priliehavo nazval neoboľševizmom.