že on a jeho stranícki kolegovia sa stali predmetom záujmu SIS vtedy, keď sa začali zaoberať organizovaným zločinom.
SDĽ sa doposiaľ stavala vlažne k zvláštnym aktivitám SIS, akými boli diskreditácia biskupa Baláža, únos mladého Kováča, sledovanie novinárov a opozičných politikov, či verbovanie rôznych provokatérov typu Jozefa Skošnika. Jej podpredseda Fico prvýkrát verejne a ostro napadol činnosť tajnej služby až potom, keď sa na vlastnej koži presvedčil, že táto organizácia prejavuje záujem o neho a iných prominentov SDĽ. Najlepším poznaním je v konečnom dôsledku osobná skúsenosť, ktorá je v prípade Róberta Fica cenná práve preto, že sa spája s jeho záujmom o problematiku organizovaného zločinu. Je to nepriamym potvrdením toho, že záujmy tajnej služby a podsvetia sú z času na čas a možno aj programovo totožné. Fico sa nazdáva, že "neexistuje nijaký iný spôsob, ako parlamentná kontrola SIS", ktorá môže zabrániť zneužívaniu tajnej služby. Nedostatočná parlamentná kontrola tajných služieb nie je však pravou príčinou zneužívania SIS. Tou je jej súčasné zameranie, ktorým sa opäť stal smutne známy boj s vnútorným nepriateľom. Ďalšou prekážkou zosúladenia činnosti SIS s právnym poriadkom sú zásahy vlády do vyšetrovania trestných činov, z ktorých je podozrivá práve ňou riadená agentúra. To znamená, že nefungujú efektívne trestnoprávne mechanizmy. Nezanedbateľným problémom SIS je aj vysoký stupeň koncentrácie moci v rukách jej riaditeľa, ktorý riadi rozviedku aj kontrarozviedku. Tieto dve spravodajské zložky je potrebné od seba nielen oddeliť, ale aj vo vláde určiť osobu zodpovednú za koordináciu činnosti spravodajského spoločenstva v štáte.
