ého zákona prinútil predákov MKDH a MOS, aby zabezpečeniu parlamentného zastúpenia maďarskej menšiny obetovali pluralitu maďarských strán na Slovensku. Ich súhlas s vytvorením tzv. spolkovej strany je teda zjavne vynútený okolnosťami, a ako taký ho aj v MKDH a v MOS chápu. Na rozdiel od Spolužitia, pre ktoré bude spolková strana naplnením jeho vlastných zámerov a prianí. Napriek vynútenosti tohto riešenia sa zdá, že spolková strana, v ktorej bude pôvodná pluralita redukovaná na existenciu vnútrostraníckych názorových platforiem, nie je len krátkodobým účelovým riešením na prenesenie troch maďarských strán do parlamentu. O tom, či bude trvalým riešením, rozhodne až celkový povolebný vývoj. Ak by reprezentácia maďarskej menšiny zostala pod vonkajším tlakom, existencia jednej maďarskej strany by sa zrejme presadila ako trvalé riešenie. Ak sa vnútropolitické pomery uvoľnia a demokratizujú, existuje šanca, že pluralita menšinových subjektov na Slovensku sa znovu oživí.
Obdobné problémy pravdepodobne očakávajú aj SDK. A to napriek tomu, že si zvolila menej tesné spojenie do volebnej strany, rozhodla sa zachovať existenciu pôvodných strán a všetci jej predstavitelia chápu dnes tento postup ako účelové riešenie. Nebolo by však žiadnym prekvapením, keby sa aj vnútri SDK objavili tendencie urobiť z vynúteného kroku trvalé riešenie a premeniť SDK na normálnu (teda nielen volebnú) stranu. Z hľadiska profilovania slovenskej politickej scény na štandardnú európsku podobu by bolo trvalé zjednotenie kresťanských demokratov, konzervatívcov, liberálov, sociálnych demokratov a zelených do jednej strany neuveriteľným skokom späť. A nemohlo by skončiť inak, ako ich opätovným rozdelením. Je takmer isté, že politické sily, ktoré tvoria SDK, budú úzko spolupracovať aj po voľbách. Je možné, že časť z nich sa časom rozhodne integrovať tesnejšie, ako to umožňuje koaličné spojenie. Takáto integrácia však môže byť dlhodobo úspešná iba vtedy, ak bude postupovať prirodzenou cestou, bez umelých urýchľovačov typu novely volebného zákona.
