No more diktators a babky-demokratky

Vo svete nebolo v uplynulých desaťročiach veľa revolúcií, v ktorých by chýbal študentský podiel. Tak to bolo v 60. rokoch vo Francúzsku, na konci 80. rokov u nás i v Číne, ale aj v ďalších krajinách. Beda diktátorom, ak sa inteligentným mladým ľuďom znepáčia. Na pekinskom námestí boli práve študenti schopní najväčších obetí a až teraz po rokoch sa pod tlakom sveta dostávajú spoza mreží. U nás sa po revolučných časoch novembra 1989 zdalo, že táto, od prírody sklonmi k revolte obdarená časť mladej generácie upadla do pasivity a stagnácie. Študenti sa síce občas ozvali i pekne nahlas, napr. keď im nariadeniami zhora rozsekli univerzitu, nechýbali pred rokom ani na Hudecovom ministerstve vedno s hercami, transparentnejšie však dali o sebe vedieť až v predchádzajúcom týždni v Košiciach. Mnohým sa už pred avizovanou návštevou premiéra a predsedu HZDS nepozdávalo, že na akademickú pôdu prichádza politika. Keď teda prišla, hosťovi na privítanie poriadne zahvízdali. Vytiahli červenú zástavu s kladivom a kosákom a zopár transparentov, napr. No more diktators. A počas stretnutia s premiérom sa títo mladí ľudia na rozdiel od iných ľudí, opantaných už vari všadeprítomnou servilitou, nijako neostýchali. Pýtali sa, smelo prejavovali nesúhlas i vlastné názory. A aby bolo hosťom z HZDS v Košiciach jasné, že za svojimi názormi si stoja i mimo akademickej pôdy, študenti prišli s transparentmi i na ulicu. A z celého východného Slovenska pozvážané mítingové publikum mohlo v piatok podvečer čítať ich transparenty, vrátane sľubujúceho, že v jeseni nebudú medzi voličmi chýbať.