Aby sa táto teoretická nádej na zvolenie prezidenta mohla stať realitou, na politickej scéne by sa muselo stať čosi, čo azda nikto ani neočakáva. Veľká časť opozičných poslancov by musela svoje hlasy namiesto kandidátke SDĽ Brigite Schmögnerovej odovzdať kandidátovi HZDS Milanovi Sečánskemu. Z morálneho hľadiska by opozícia takýto krok odôvodňovala iba veľmi ťažko. Uverila by jej verejnosť, že v mene záchrany štátu pred chaosom je ochotná dopustiť sa morálneho relativizmu a zvoliť muža, ktorý sa vedome podieľal na všetkých protiústavných a nedemokratických činoch vládnej väčšiny v NR SR? Politicky by opozičné strany mohli na prípadnom zvolení Sečánskeho získať, avšak aj veľa stratiť. Na jednej strane by zvolením prezidenta predišli vzniku ústavnej krízy, avšak na strane druhej by podpora kandidátovi HZDS mohla vážne dezorientovať ich členské a voličské základne.
Prípadné zvolenie Milana Sečánskeho za prezidenta však v sebe ukrýva ďalšie úskalia. Nedá sa totiž určiť, ako by sa po zvolení správal vo funkcii hlavy štátu. Dnes sú rovnako oprávnené oba navzájom sa vylučujúce predpoklady, ktoré hovoria za a proti zvoleniu Sečánskeho: 1. Keď sa stane prezidentom, bude sa chcieť morálne vykúpiť z vín, ktorých sa dopustil v tábore HZDS, a na základe výsledkov volieb poverí víťaza zostavením vlády. 2. Na emancipáciu mal Sečánsky dostatok času od roku 1991, a preto je iba veľmi málo pravdepodobné, že by to dokázal po usadení sa v prezidentskom kresle; bol by iba bábkou v rukách Vladimíra Mečiara. Mimochodom, predseda HZDS výrazne nepodporil svojho kandidáta na prezidenta. Z toho sa dá usudzovať, že ak by sa vyskytli náznaky ochoty opozície zvoliť ho, vydal by tichý pokyn, aby zaň nehlasovali ani jeho vlastní poslanci.
