Stav slovenskej justície nie je zlý, vyhlásil nedávno minister spravodlivosti Liščák. Zdôraznil, že odkedy je ministrom, sa štát mimoriadnym spôsobom staral o justíciu. Tradične nezabudol na Združenie sudcov Slovenska, keď konštatoval, že organizácia neurobila "nič", aby zlepšeniu práce v justícii pomohla. Liščák sa mýli, pretože združenie veľmi veľa urobilo už tým, že spolu s Radou sudcov súhlasilo s ministrovým návrhom zákona o sudcoch, prísediacich a justičných čakateľoch. Kým Liščák sa stará o rekonštrukciu budov, sudcovia sa totiž starajú výlučne o svoje pôžitky, ktoré v návrhu dominujú. Bokom zostávajú záujmy spoločnosti, ktorá má aj v zmysle ústavy na "nezávislé a nestranné súdy" nepochybne právo. Je prirodzené, že Liščák sa samochváli, pretože o pár mesiacov už ministrom nebude, ako aj, že sudcovia sa zaujímajú o svoje pracovné i platobné podmienky. Lenže niektoré paragrafy návrhu možno po prvom čítaní označiť za protiústavné. Ústava napríklad určuje, kedy parlament musí a kedy môže sudcu z funkcie odvolať. Nad rámec ústavy sú preto návrhy o iných spôsoboch ukončenia funkcie, vrátane "dočasného" zbavenia funkcie sudcu. Popretím ústavného práva občanov na informácie je návrh, že "sudca nemôže poskytovať informácie o prejednávanej veci verejným oznamovacím prostriedkom", alebo že "bez súhlasu sudcu nie je možné zverejňovať miesto jeho výkonu funkcie".