Neokrúhle 53. výročie víťazstva nad fašizmom a skončenia druhej svetovej vojny v Európe sa na Slovensku nestalo dôvodom na oslavy. Za pripomenutie však 8. máj 1945 rozhodne stojí. Aj na Slovensku. A nielen pre jeho antifašistický odkaz, ktorý sa stal jedným zo základov demokratického povojnového usporiadania západnej časti nášho kontinentu. Práve Slovensku a práve dnes toto výročie pripomína, aké relatívne môžu byť pojmy víťaz a porazený.
Slovenský štát bojoval v druhej svetovej vojne na nesprávnej strane. Na nesprávnej dokonca hneď v dvoch významoch. V zmysle morálnom preto, lebo stál na strane zla, na strane nehumánneho totalitného režimu, na strane agresora, ktorý vojnu začal a dopustil sa v nej najväčších zverstiev. A na nesprávnej strane stál aj z hľadiska výsledku vojny, ktorá sa skončila porážkou fašistického Nemecka a jeho spojencov. Napriek tomu sa Slovensko ako jeden z bývalých nemeckých satelitov neocitlo medzi porazenými, ale ako súčasť obnoveného Československa medzi víťazmi. To víťazstvo však, bohužiaľ, netrvalo príliš dlho a už o tri roky sa zmenilo na novú porážku v podobe nástupu ďalšej, tentoraz červenej totality. S istou obmenou sa tento scenár opakoval o 50 rokov znovu. V studenej vojne totiž Slovensko (ako časť Československa) tiež "nebojovalo" na tej správnej strane. Znovu stálo na strane nemorálnej "ríše zla", na strane totalitného systému, ktorý nerešpektoval ľudskú slobodu a chcel ovládnuť celý svet. A znovu stálo na strane, ktorá bola v konflikte porazená. Porážka komunizmu v roku 1989 sa stala víťazstvom ním ovládaných národov, a teda aj víťazstvom Slovenska. Po ôsmich rokoch sa však zdá, že víťazstvo bolo premrhané, Slovensko vypadáva zo skupiny víťazov a ocitá sa znovu medzi porazenými.
