Rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorým pripustil späťvzatie návrhu vlády - ktorá dočasne vykonáva niektoré právomoci prezidenta - nie je dobrým rozhodnutím. Treba ho síce akceptovať, pretože rozhodol ten, kto rozhodnúť mal, ale to vôbec neznamená, že o jeho odôvodnení nemožno diskutovať alebo ho kritizovať. Prinajmenej preto nie, lebo už v čl. 2 ods. 3 ústavy je uvedené, že "Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá".
Rozhodnutie súdu vyvoláva oprávnené obavy o posilňovaní ústavnosti na Slovensku. O jej nutnosti pritom netreba zoširoka diskutovať. Štátne orgány beztrestne a bezstarostne porušujú práva občanov zaručené ústavou a Ústavný súd v takom dôležitom prípade, ktorý súvisel so zmarením referenda, teda uplatnenia priamej demokracie občanmi, sa vysloveniu názoru vyhol alebo obával. Umožnil tým v tejto súvislosti ďalšie pretrvávanie dvoch protichodných rozhodnutí - Najvyššieho a Ústavného súdu. A to nie je v súlade s princípom právneho štátu - jedným z jeho podstatných znakov totiž patrí aj ochrana dôvery občanov v právo. Neustále poukazovanie na to, že rešpektovanie zákonov je javom normálnym a ich nedodržiavanie javom nenormálnym. Občan však číta, počuje a vidí, že na Slovensku je to práve naopak. Ba viac, keď nenormálne sa stáva normálnym. Tentoraz aj za prispenia ochrancu ústavnosti - Ústavného súdu.
