Cesty k najvyššej hore sveta hľadali mnohí už v minulom storočí. Trvalo však takmer 70 rokov, kým sa zvedaví Angličania v roku 1920 dočkali povolenia vojsť do dovtedy zakázaných teritórií a usporiadať v roku 1921 prvú výpravu na Everest. Včera uplynulo 45 rokov, čo prví ľudia Novozélanďan Edmund Hillary a Šerpa Tenzing Norkey skutočne vystúpili na vrchol.
PRVÉ EXPEDÍCIE
Zámerom prvej expedície nebol v r. 1921 výstup na vrchol Everestu. Britská výprava chcela okolie hory hôr najmä dôkladne skúmať. Vo výprave však boli aj vynikajúci alpinisti George Leigh Mallory, C. H. Bullock, doktor A. N. Kellas. Tri mesiace hľadali prístupové cesty na vrchol. Keď Mallory videl jednu z prípadných ciest v údolí, ktoré horolezci poznajú dodnes ako Západný Cwm (podľa hôr vo Walese), skepticky ju označil za nemožnú. Prvá expedícia sa dostala do výšky 7010 metrov.
Nadlho sa v histórii horolezectva stala najznámejšou expedícia Britov na Everest v roku 1924. Dôvodov bolo niekoľko. Do výšky 8534 metrov sa dostali severnou stenou E. F. Norton a D. T. Howard Sommerwell. Norton sa sám prebojoval ešte o 30 m vyššie. O niekoľko dní sa nahor vybral Mallory s najmladším členom výpravy Andrewom Irwinom, študentom z Oxfordu. Dvojica si našla inú cestu ako Norton so Sommerwellom. Stúpali hranou Severozápadného hrebeňa. Nosiči doniesli členovi expedície N. E. Odellovi do V. tábora od Malloryho list zo VI. tábora so správou, že idú nahor a počasie na pochod je krásne. Na druhý deň Odell dvojicu videl stúpať stále vyššie a delilo ju vraj od cieľa 457 metrov. Odell si možno v tej chvíli spomenul na slová, ktoré Georga Malloryho navždy preslávili. Keď sa ho spytovali, prečo treba liezť na Everest, odpovedal stručne a výstižne. "LEBO EXISTUJE." Odellovým očiam však zahalila Georga a Andrewa pod vrcholom Everestu hmla. Odell stúpal hore, volal, pískal, začala sa však snehová metelica. Ako píše v zápiskoch, sneh sa síce rýchlo roztopil, nikto viac však už nikdy Malloryho a Irwina nevidel. Nevie sa ani, či sa dostali na vrchol. Dodnes sa o tom diskusutuje. Aj keď sa o cestu na vrchol Everestu pokúšali ďalší odvážlivci, tretí pól Zeme, ako horu ľudia nazvali, odolával. Po vojnovej prestávke v roku 1950 prišla pod Everest aj výprava vedená Ericom Shiptonom, v ktorej bol Edmund Hillary z Nového Zélandu. Po nej ďalšie aj z rodiska alpinizmu - Švajčiarska. Horolezec Raymond Lambert a Šerpa Tenzing Norkey sa 28. mája roku 1952 dostali Juhovýchodným hrebeňom 384 metrov pod vrchol Everestu. Vyčerpanie, umocnené víchricou a zimou, ich však donútilo vrátiť sa. Prvýkrát v dejinách Everestu podnikli Švajčiari v jeseni na Everest i druhú výpravu v jedinom roku, ktorú viedol Gabriel Chevalley. Horolezci sa dostali do výšky 8100 m, ale opäť ich zastavilo počasie. Medzi Šerpami bol znovu Tenzing Norkey. Víťazi prišli o pár mesiacov. Desiatu britskú expedíciu viedol v roku 1953 John Hunt. Členovia expedície Tom Bourdillon a Charles Evans vystúpili ako prví na Južný vrchol vysoký 8760 metrov. Na vrchol Everestu dňa 29. mája 1953 - pred 45 rokmi - vystúpili Novozélanďan Edmund Hillary a šerpský horský vodca Tenzing Norkey a svet to uznal. Boli prví.
KONEČNE NA VRCHOLE
Hoci za uplynulých 45 rokov vystúpili na Mount Everest stovky horolezcov z celého sveta a opísali svoje zážitky, je fascinujúce čítať, čo na vrchole prežívali dvaja úplne prví muži - jeden z himalájskych hôr a druhý z Nového Zélandu. Hillary hovoril, že "pri chôdzi po vrcholovom hrebeni som nadobudol zvláštny pocit, ako keby som bol sám - celkom a úplne opustený. Človeku behal po chrbte mráz, keď sa zahľadel na tú obrovskú skalnú stenu a keď hlboko dolu v Západnom Cwme, viac ako 2400 metrov pod sebou, videl miniatúrne stany štvrtého tábora. Znetvorené, skrivené previsy z naviateho snehu a ľadu ukazovali ako zaťaté prsty vpravo nad tritisíc metrov hlbokou priepasťou Kančung voľakam do prázdna. Skala bola hladká, neposkytovala žiadnu oporu." Miesto, ktoré sa odvtedy volá Hillaryho výšvih, zdolal Edmund tak, že sa vtesnal do úzkej štrbiny medzi skalou a previsom "s vrúcnou modlitbou, aby previs na skale držal pevne".
Šerpský horský vodca Tenzing Norkey na Everest sprevádzal viacerých horolezcov. "Ešte krok a stáli sme na vrchole. Hillary tam stál prvý, ja po ňom. Najprv sme spravili to, čo všetci horolezci, keď vystúpia na vrchol. Podali sme si ruky. Ale iba to pre Everest nestačilo. Roztiahol som ruky, objal Hillaryho a vzájomne sme sa potľapkávali po chrbte. Potom sme sa pozerali vôkol seba. Bolo pol dvanástej, slnko žiarilo, obloha mala nádhernú tmavomodrú farbu. Od Tibetu pofukoval iba slabý vetrík a snehový závoj, ktorý na Evereste veje vždy, bol v ten deň malý. Pohľad na okolité hory bol úchvatný, divoký, až vzbudzoval strach. Ale ja som sa nebál, na to Everest priveľmi milujem. V tej veľkolepej chvíli, na ktorú som celý život čakal, môj vrch sa mi nezdal neživým, iba zo skál a ľadu, ale priateľským, žijúcim. Vypli sme kyslík, upevnili vlajky, fotografovali. Kým Hillary fotografoval, urobil som ďalšiu vec, ktorú som tu mal vykonať. Vybral som z vrecka cukríky a červeno-modrú ceruzku od mojej dcérky Nimy. Vyhrabal som do snehu jamku a uložil som to dnu. Keď Hillary videl, čo robím, podal mi malú plyšovú mačku, ktorú mu dal pred výstupom ako talizman šéf expedície John Hunt. Priložil som ju ku svojim cukríkom a ceruzke. Pomyslel som si, vo svete tam nižšie dávame sladkosti blízkym a milým ľuďom. Everest mi bol vždy drahým, teraz mi je i blízky. Zahrnul som obetné darčeky snehom a ticho som sa pomodlil. A ďakoval Čomolungme, že môj dávny sen sa smel splniť." Po štvrťhodinke na vrchole sa Hillary a Norkey vydali nadol. Šerpský vodca pripravil v poslednom tábore pod vrcholom obom horúci nápoj a na dvojicu mužov prišla únava. Bolo však treba ísť ešte nižšie. Hora im nedovolila triumfálne opojenie z úspechu - do tábora v Južnom sedle si obaja muži museli doslova presekávať v ľade cestu. Pred táborom sa im minul aj kyslík. Až ďalší deň došli do IV. tábora a šéf expedície John Hunt o tom s typicky anglickým ostychom napísal: "Všetci vybehli zo stanov, ozývali sa výkriky radosti a volanie na slávu. V okamihu sme boli pri nich. Potriasli sme víťaznej dvojici ruku a červenám sa, keď to hovorím, dokonca sme ich objali."
ČESTNE - BEZ KYSLÍKA
Zostával cieľ zdolať horu hôr bez kyslíka, čiže, ako vravia horolezci - čestným spôsobom. Podarilo sa to v roku 1978 členom expedície Rakúskeho horolezeckého zväzu, jednému z najslávnejších horolezcov sveta Reinholdovi Messnerovi a Petrovi Habelerovi. "My chceme vystúpiť na Everest bez kyslíka a zdolať teda úplne inú horu ako ostatní. Viem, čo to znamená stúpať bez pomoci kyslíkového prístroja až niekam hore k nebu. Azda preto cítim úzkosť. Bolo by ľahké vystúpiť na Everest s kyslíkom. Viem, že Everest bez kyslíkového prístroja je možno úplným nezmyslom a nikto nemôže predpovedať, v akom stave sa z vrcholu s Petrom vrátime. Mám obavy. Znovu a znovu si kladiem otázky, na ktoré ani ja, ani nikto iný nevie odpovedať. Nikto - ani tí, čo boli na Evereste pred nami. Mám pocit prázdnoty, pocit nezmyselnosti nášho podujatia, pocit opustenosti, pocit, že ja k tomu nepatrím. Že vlastne nepatrím k ničomu. Ani sám k sebe.
Vždy po niekoľkých krokoch sa s Petrom oprieme o čakany a lapáme po dychu široko otvorenými ústami. Tak odľahčujeme hornú polovicu tela, aby mohla pracovať celá. Napriek tomu mám pocit, že sa v najbližšom okamihu roztrhnem. O kúsok ďalej mám pocit, že si musím ľahnúť, aby som mohol dýchať ďalej. Hlavný vrchol sa zdá nekonečne vzdialený, viem však, v riedkom vzduchu všetko vyzerá oveľa vzdialenejšie. Cítim, že vrchol je blízko a už sa nemôžem dívať hore. Nechcem vedieť, ako je to ešte ďaleko. K hlavnému vrcholu sa ženie búrka. Vietor nám fúka do tvárí ľadové kryštáliky. Dýchanie je také namáhavé, že už nám skoro neostávajú sily, aby sme šli ďalej. Po každých 15 krokoch klesáme do snehu, odpočívame. Zabudol som, že existujem. Úplne mi vypadlo z pamäti, že som na ceste na Everest, na najvyššiu horu sveta, a je mi jedno, že lezieme bez kyslíka. Teraz ma priťahuje už iba jeden bod, v ktorom sa zbiehajú všetky čiary. Konečný bod. Je to asi strašná námaha, ale nevnímam ju. Akoby sa o mne rozhodovalo niekde hlboko v hlave. Rozum mám vypnutý, mŕtvy. Som už len smer, sila a vrchol. Som hore. Sadám si, kolíšem nohami nad priepasťou. Filmujem Petra. Dýcham ako niekto, kto bežal svoje životné preteky a teraz vie, že môže navždy oddychovať. V celom tele mám mier. Som duchom neprítomný, už ani nepatrím sebe a k svojej tvári. Som iba jedny jediné tesné kašľajúce pľúca, ktoré sa vznášajú nad hmlou a vrcholom. Keď potom zase niekoľkokrát dokážem chytiť dych, zase cítim nohy, ruky, hlavu, som pri vedomí, i keď si úplne neuvedomujem, kde som. Prichádza Peter, objíma ma, obaja zrazu plačeme. Neskôr, s vetrom v chrbte mám naraz čosi ako vesmírny pocit - nie že som to dokázal, nie že som silnejší ako tí, čo tu boli pred nami, nie pocit, že sme došli na najkrajnejšiu hranicu, nie pocit všemocnosti. Iba nádych pocitu šťastia niekde hlboko vnútri mozgu a v prsiach. Vrchol mi odrazu pripadá ako pokoj sám," takto úchvatne opísal v knihe Everest Reinhold Messner svoje zážitky.
