Zdraženie múky a širšie súvislosti *Názory

Niet dôvodu na to, aby tona pšenice nestála štyri a pol tisíca korún. Rovnako však niet dôvodu, aby sa nekupoval americký dolár za stovku a aby slušní priemerní občania nezarábali štyridsaťpäťtisíc korún. Pri týchto reláciách by totiž bola naša pšenica konkurencieschopná na svetových trhoch, a naši občania by neboli v cudzine žobráci, ale iba chudobní na úrovni obdobia vrcholiaceho ekonomického rozvoja socializmu. Prečo uvádzame cenu dolára i cenu ľudskej práce zároveň s cenou pšenice, a pritom hovoríme o vyspelom socializme? Časť našich roľníkov totiž ešte zo socializmu nevykročila - aspoň vo viere v silu Veľkého Brata, ktorým je štát. Stále veria, že Veľký Brat prijme ochranárske opatrenia a zamedzí dovozu, ktorý je lacnejší než domáca produkcia. Nechcú vidieť, že tisne agrosektor do stále hlbšieho marazmu a svoju osemročnú neschopnosť napraviť situáciu v dorábaní potravín zvaľuje na vládu KDH, ktorá vládla jediný rok pred vládou terajšou. Príznačné pre ministrov súčasnej koalície je, že nekydajú na štyridsať rokov politiky pred vládou KDH, pretože to by vlastne museli kydať sami na seba a svojich kamarátov. Najlepšie to potvrdzuje ortodoxne červená bývalá časť členov SDĽ, ktorá od SDĽ odtiahla tzv. "hnutie poľnohospodárov", potom sa zbratala s HZDS, aby následne do jeho lona priviedla všetkých svojich členov vrátane členov bývalej Roľníckej strany Slovenska. Ale všetky tri problémové príklady - roľnícky, občiansky i kurzový - sú nevyhnutné dôsledky tvorby imidžu makroekonomických úspechov, ktoré ocenila aj Svetová banka a pred vládnym odpočtom tak nahrala Kozlíkovi najsilnejší (a asi jediný) argument. Za tento imidž tretej Mečiarovej vlády platí radový občan a v reálnych sumách nezarába stále toľko ako v poslednom roku pred "pádom" komunizmu, čo nepriamo vplýva aj na roľníka. Pretože radový občan musí kupovať stále menej potravín, hoci na ne vynakladá stále väčšiu časť svojich príjmov. Platí zahraničný obchod - tým, že umelo udržiavaný výmenný kurz sťažuje export, robí ho neschopným konkurovať cenami, a deformuje ceny importov. A napokon platí aj poľnohospodárstvo - v dôsledku vyššie popísaných súvislostí, i toho, že makroekonomické žonglérstvo Kozlíkovho tímu zaručilo roľníkom liberalizované vstupy, teda rast nákladov, a zároveň reguluje ceny jeho produkcie. Kým bude medzi roľníkmi prevládať zotrvačnosť centralistického socializmu a nevybojujú si svoje právo na trh, nemajú ani právo na zlepšenie situácie.