Poslanci HZDS vytrvali v poslušnosti voči svojmu predsedovi (s výnimkou vzbúreného Gauliedera a polovzbúreného Matejku) celé volebné obdobie. Mnohým z tých, ktorí zaňho svedomito bojovali v tuhých parlamentných rozpravách, sa za to odmenil nezaradením na kandidačnú listinu, respektíve umiestnením na nezvoliteľné miesto. Vladimír Mečiar si vo svojom hnutí takýmto spôsobom presadil obmenu kádrov...
Spôsob tvorby kandidátky vládneho hnutia je neomylným dôkazom, že je to politický subjekt, v ktorom nefunguje vnútrostranícka demokracia. Preto je nemožné očakávať, že HZDS sa môže správať demokraticky pri riadení štátu. Na zvoliteľné miesta, respektíve na kandidátku vôbec sa dostali často také osoby, ktoré nenominovali ani len základné organizácie hnutia. Predseda HZDS totiž potreboval uvoľniť miesta pre svojich verných ministrov a pre akvizície z manažérských kruhov, medzi ktorými sa majú objaviť Július Binder, Ladislav Švihel, Milan Rehák, Karol Kabát či Ján Smerek. Krutosť rozhodnutia Vladimíra Mečiara najlepšie dokumentujú osudy bývalého prezidentského kandidáta HZDS Milana Sečánskeho a bývalej redaktorky Rádiožurnálu Slovenského rozhlasu Alice Bielikovej. Obaja boli vernými poslancami, ktorí obhajovali neobhájiteľné, boli ochotní kresliť aj hranaté kruhy, len aby vysvetlili "opodstatnenosť" vylúčenia Františka Gauliedera z parlamentu a nerešpektovania rozhodnutí Ústavného súdu. Podobne kruto sa zahral s bývalou redaktorkou svojho straníckeho denníka Evou Zelenayovou, ktorá zakotvila na nezvoliteľnom 71. mieste kandidátky. Pani Zelenayová by si za stratu tváre pri držaní tvrdej straníckej línie určite zaslúžila viac. Pre vedenie hnutia ja však nepochybne dôležitejšia záchrana riaditeľa SIS Ivana Lexu, ktorý sa bude usilovať vyhnúť trestnému stíhaniu za zneužívanie právomocí verejného činiteľa získaním poslaneckého mandátu. Strata tváre predsa len nie je takou ujmou ako strata slobody na niekoľko rokov...
