Pavol Hamžík sa stal prvým predsedom vládnej strany, ktorý vyhlásil, že je pripravený podpísať Mečiarom navrhnutú deklaráciu o nemennosti zahraničnopolitického smerovania SR po parlamentných voľbách. Šéf SOP svoju ochotu vysvetlil tým, že deklaráciu považuje „za určitý prejav sebareflexie HZDS-ĽS“ a že SOP je ochotná podporiť „akúkoľvek aktivitu akejkoľvek strany a skupiny, ktorá smeruje k členstvu Slovenska v NATO“. V skutočnosti je deklarácia prejavom toho, že v HZDS ani u Mečiara k žiadnej sebareflexii nedošlo, lebo ich aktivita nesmeruje k členstvu SR v aliancii, ale iba vlastnému politickému profitu.
Členské štáty NATO striktne rozlišujú medzi republikou a Mečiarom. Slovensko jednoznačne považujú za prijateľného kandidáta na členstvo, kým predseda HZDS pre nich zostáva neprijateľným politikom. Expremiér sa veľmi usiluje, aby toto striktné rozlišovanie Západu zlikvidoval. Hoci dobre vie, že výhrady NATO smerujú k jeho osobe a jeho hnutiu, znovu opakuje svoje staré floskuly: „K Slovensku sa nemožno správať ako k nevítanému a neposlušnému dieťaťu Európy.“ Politikov aliancie sa opäť pýta, „prečo nie je možné pred prijatím oddiabolizovať Slovensko?“ Okrem toho, že ich postoj k svojej osobe perfídne vydáva za postoj ku krajine, dopúšťa sa ešte jednej starej nehoráznosti. Vinu za vlastnú neprijateľnosť pripisuje členským krajinám a politikom NATO. Čo nie je sebareflexia, ale opakovanie starých bludov. Jeho deklarácia o povolebnom smerovaní Slovenska má navodiť dojem, že sa vlastne od ostatných prointegračných politikov v ničom neodlišuje. Ide o pokus, ktorý Slovensku v zahraničí určite nepomôže - pomôcť však môže predsedovi HZDS a jeho hnutiu doma. Strany a politici, ktorí sa k Mečiarovej deklarácii pripoja, nekonajú v prospech republiky, ale jej neprijateľného politika.
