Rozruch okolo nového Zákonníka práce, ktorý má v apríli vstúpiť do platnosti, odráža slabiny vládnej koalície. Tak, ako sa stali majetkové priznania nechceným koaličným dieťaťom, aj právna norma upravujúca podmienky pracovnoprávnych vzťahov vznikla za súčinnosti všetkých vládnych strán, no najmä pravicové sily už dnes pripravujú jej zmenu. Odborom poplatný Zákonník práce nemal asi nikdy vzniknúť a už vôbec nemal prejsť cez zákonodarný zbor. Fakt, že sa tak stalo a ani vyhlásený liberál - vicepremiér Ivan Mikloš - proti tomu nezakročil, hraničí so škandálom. Ak prebieha legislatívny proces takto lajdácky aj v iných prípadoch, právny poriadok Slovenskej republiky sa čoskoro ocitne v stave krajnej núdze.
Schválenie Zákonníka práce má jednu nespornú výhodu. V plnej nahote odzrkadľuje spôsob myslenia jeho predkladateľa, ministra práce, sociálnych vecí a rodiny, radikalizujúceho sa ľavičiara Petra Magvašiho. Iba utopický socialista sa môže nazdávať, že má právo zamestnancovi (nie zamestnávateľovi) určovať, koľko hodín môže ročne odpracovať nadčas. Keď má niekto chuť pracovať napríklad 16 hodín denne, žiaden minister ani štátny úradník nemá právo klásť mu v tomto smere prekážky. Zamestnanec má nepochybne právo na zákonnú ochranu pred zneužívaním či dokonca vykorisťovaním. Prečo si však má pýtať od štátnych orgánov povolenie, aby smel odpracovať viac nadčasov, ako mu to blahosklonne povolí minister práce, sociálnych vecí a rodiny? Najbohatší a najúspešnejší ľudia tohto sveta by nikdy nedosiahli vysoké méty, keby im starostlivý minister „dovolil“ pracovať nanajvýš 48 hodín týždenne. Prejavom arogancie moci je aj nápad zákazu práce na dohodu či vzniku pracovnoprávneho vzťahu medzi manželmi. Vznik pracovného pomeru podľa Magvašiho sa v tomto svetle javí ako stredoveké udeľovanie práv a privilégií.
