Matúš Mikšík je interný doktorand na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FiF UK a šéfredaktor mesačníka Knižná revue.
Med pamäti / Ján Púček / OZ Laputa 2018
„Šiť a nepichnúť sa, to akoby človek ani nešil,“ napísal Ján Púček, nie však v práve recenzovanej knihe, ale v tej predošlej, ktorú si ušil na mieru a sadla mu ako uliata.
Volala sa Uchom ihly a po rozpačitých prvých dvoch Púčekových zbierkach sa v nej konečne naplno prejavil tušený autorov talent i zmysel pre remeselnosť, čo som aj náležite ocenil v kratučkej recenzii pre Knižnú revue 01/2016.
Med pamäti, o ktorom tu bude reč, teda v poradí štvrtá Púčekova kniha, však bol podľa môjho názoru šitý horúcou ihlou – čím nehodnotím dĺžku času, počas ktorého kniha vznikala, ale výslednú podobu textu.
Nechajme však bokom krajčírske frazeologizmy a odolajme aj okrídlenému zvolaniu o tom, že autorovými novými šatami je nahota, a poďme sa pozrieť na Med pamäti s podtitulom Štyri naivné monológy v smere čítania.
Prach na glóbuse
Prvý monológ: Šimon je pomenovaný po nikdy nenarodenom dieťati, fiktívnom potomkovi ženy, ktorá ako trojročná zahynula v koncentračnom tábore Sobibor. O monológ ide preto, lebo Šimon nenadobúda charakter postavy, je azda len o čosi málo viac ako nerozvinutý motív – v skutočnosti ide o prierez doterajším životom protagonistu s výraznými autobiografickými črtami.
“Pamäť má sladké končeky prstov. Ale dlane sú horké.
„
Je to akási osobná reflexia násilia v priereze hrdinovho života.
Prvý monológ predstavuje umelecky najpôsobivejšiu a literárne najlepšie zvládnutú pasáž Medu pamäti, žiaľ, nedosahuje úroveň už spomínaného Púčekovho románu Uchom ihly.
Autor sa nie raz nedokáže vyhnúť melodramatickému efektu: „Lietacie dvere. Zakaždým, keď niekto vojde dnu, ešte chvíľu zo zotrvačnosti búchajú a žalujú na toho, kto si dovolil vyrušiť ich z pokojného spánku“ (s. 12); „A za oknom čakárne neprestajne fajčí starý komín, taký milý a pokojný dedko trčiaci zo strechy kotolne“ (s. 13), ktorý občas ústi až do lacného moralizovania, ba dokonca smeruje k didaktizmu.
To by však bolo ľahko ospravedlniteľné, ak by text obsahoval viac takých úderných viet ako napríklad: „Z lietadla je svet ako mravenisko. Zanedbateľné bytosti, určite nie ľudia. Prach na glóbuse.“ (s. 21); „Stál som tam, fajčil červenú drinu a pozeral. Z prevŕtaných stropov sa dala odčítať trajektória padajúcich bômb.“ (s. 22); „Keď odhodím kameň, môžem si myslieť, že bude ležať na svojom mieste ešte aj vtedy, keď ja už tu dávno nebudem. A kameň, ktorý zodvihnem? Žije ešte ten, čo ho odhodil?“ (s. 32); „Pamäť má sladké končeky prstov. Ale dlane sú horké.“ (s. 47); „‘Nad židovským cintorínom sa páslo najlepšie. Hlavne potom neskôr, keď nás odtiaľ už nikto nevyháňal,’ spomína Mária.“ (s. 48); „Odložili ich ako psy alebo ako čosi neživé. A nielen odložili. Horšie. Vymazali ich. Ctrl + A. A potom delete.“ (s. 54).
