Matt Ridley: Evoluce všeho: : Jak malé změny přetvářejí svět, praklad: P. Holčák, Argo/Dokořán, 2018
Revolúcie neexistujú ani zjavenia či ohromné vynálezy geniálnych objaviteľov. Všetko sa riadi princípmi tak trocha chaotickej evolúcie, dokonca aj to náboženstvo.
Nečakajte zázraky a skoky, šokujúce objavy a dramatické zmeny, ale postupný, pomalý, nekončiaci vývoj. Navyše vývoj, ktorý nikam nevedie, je ako bujnenie, hľadanie cestičiek, zdokonaľovanie podobné náhodnému ťukaniu do klávesnice, z ktorej raz musí vypadnúť aj Shakespeare.
A je skutočne jedno, či sa pozeráme na evolúciu oka, premýšľame nad sliepko-vajcovým problémom, alebo riešime ekonomické otázky, náboženskú etiku, poľnohospodárstvo či technológiu žiarovky, princípy evolúcie platia.
A čo je tým evolučným základom podľa Ridleyho? Stručne: dnes nič nie je celkom nové, je to len mierne pozmenené to, čo bolo včera. A zajtra bude zasa všetko mierne pozmenené oproti tomu, čo je dnes.
A žiadne skoky nečakajte, tobôž nejaké rozhodnutia zhora, ktoré bude svet s pokorou akceptovať. Zmeny prichádzajú prirodzene, neohlásene, pomaly a „zdola“.
Telefón sa musel stať
Môže sa školstvo vyvíjať na základe evolučných princípov? A čo naša populácia, prečo na ňu neplatia Darwinom (ovplyvneným Malthusom) predpokladané katastrofické scenáre preľudnenia?
A je telefón a teória relativity jasný dôkaz osvietenia, alebo len dotiahnutie nápadov, ktoré by sa aj tak objavili? Aj za to môže evolúcia? A čo žiarovka a penicilín? Veď to predsa nepriniesli evolučné pochody, ale geniálne mysle, ktoré prekročili tieň svojej doby. Alebo nie? Matt Ridley tvrdí – a podkladá to dôkazmi, že nie.
Veru, aj v myslení o našej prítomnosti a minulosti máme stále okolo seba „nebeské háky“, ako hovorí autor knihy Evoluce všeho, teda mentálne barličky, ktorými si chceme ospravedlniť a vysvetliť veci okolo nás, keď nevieme alebo (a to častejšie) nechceme pochopiť, že sa prosto a jednoducho svet vyvíja podľa evolučných pravidiel.
Pre názornú ukážku sa najlepšie hodia práve „vynálezy“, ktoré si často vysvetľujeme ako osvietenie geniálnej mysle.
Pri telefóne nám automaticky skrsne v hlave meno Graham Bell, ale pravda je taká, že keby Bell nebol dosť rýchly, patent na telefón by patril elektroinžinierovi Elishayovi Greyovi, ktorý však prišiel na patentový úrad o niekoľko hodín neskôr.
Navyše, na podobných projektoch pracovalo viacero inžinierov a preto Ridley spochybňuje našu potrebu autorských práv, patentov a vyzdvihovania príbehov geniálnych objaviteľov. Evolúcia by to akosi priniesla.
