Divadielko, ktoré predviedol Miroslav Lajčák so svojou demisiou, ktorou najskôr hrozil, potom ju podal, následne sa jej zľakol, aby z nej na záver za prispenia prezidenta a premiéra vycúval, podáva o tomto kariérnom diplomatovi neblahé svedectvo.
O tom, že nepozná ústavu, základný zákon štátu, na službu ktorému sa pri sťahovaní demisie viackrát odvolal, si už nerobia žarty len v prezidentskom paláci.
Po druhé nevie taktizovať. Nemusíme politiku rovno vnímať ako partiu, v ktorej sa premýšľajú ťahy dopredu, vypúšťajú dymové clony a hrajú zákulisné hry. Ale od človeka, ktorý určuje zahraničnú politiku Slovenska, by sme očakávali, že aspoň premýšľa tie dva kroky dopredu.
Po tretie jeho slovo nemá váhu. Ak sa raz niekto tvári, že sa chce postaviť za svoje hodnoty a potom bez podmienok ohne koleno, a ešte nechá so sebou zametať Andreja Danka, ťažko sa mu bude veriť, že na medzinárodných rokovaniach dokazuje svoju silu a obhajuje záujmy krajiny.
A teraz si predstavte, že Lajčák ešte stále rozmýšľa aj nad tým, že by chcel byť prezidentom.
