Nemenej vzrušujúce ako brexit je ďalšie francúzske povstanie. Žltí sa zviditeľnili, zhodou okolností, 17. novembra, a za necelý mesiac si pocvičili s Macronom a jeho vládou takmer ako predchodcovia z roka 1968 s vtedajšími koryfejmi.
Úplne jedna k jednej to ešte nie je, avšak ani nevyzerajú na to, že by sa chystali prestať. Nemajú ani dôvod, Macron je pripravený rokovať. Z toho sa však črtá precedens, ktorý by si Európa mala odpustiť.
Keby to povedal pred troma týždňami... Žlté vesty reagujú na Macrona Čítajte Do negociačnej pozície voči vládnej moci sa žltí totiž dostali násilím. Nechávajú za sebou zmárnené životy, horiace autá, vyrabované obchody, paralyzovanú dopravu a šírenie hrôzy.
To, k čomu v Paríži aj inde došlo, je cesta do pekiel, ktorú nelegitimizujú subjektívne pocity chudoby či nerovnosti. Macronovi patria štyri roky mandátu, ktorý si vybojoval, aby ukázal, čo vie. Možno ho aj kritizovať, aj prieť sa o takú či onakú reformu, avšak nie dopúšťať sa surového násilia.
V debatách, že kto je tu ešte žltý a kto „už“ futbalový chuligán, a kde je medzi nimi čiara, sa končí demokracia a začína sa anarchia.
